Tak kamoge, dowordoval som knigu v oldspiku, až mám z toho plný guliver. Mechanický pomaranč Anthonyho Burgessa som doslova zhltol. Neboli to žiadne blablabla ani blabla. Je to dielko, ktoré by som odporúčal všetkým.
Jedným problémom pri čítaní Mechanického pomaranča, ktorý by vás mohol odradiť a mnohých aj odradil, je jedinečný slang. Mám to šťastie, že rozumiem tak trošku angličtine a ruštine, preto dané novotvary ma naozaj bavili.
Jedno stále aktuálne posolstvo je možnosť voľby. Možnosť voľby je jediná ľudská vlastnosť, pri ktorej má ľudská bytosť výber. Výber zlého či dobrého. Demokratický nástroj, ktorý nám však pomaly odoberajú. Odoberajú nám možnosť výberu prostredníctvom ľudskej chamtivosti a materializmu. Idey duchovného života a spokojnosti s málom sa nám stávajú cudzie.
Mechanický pomaranč je o voľbe, ktorú má každý človek. Po prečítaní diela sa mi zdajú mnohé výhovorky a doslova bla bla žvásty súčasných aj minulých mocipánov iba určitou manipuláciou s našou mysľou a počúvaním vedenia politbyra. Je úplne jedno, aké zriadenie je v aktuálnej dobe. Demokracia? Zoberte si koľko nám diktuje EÚ. Tvrdí, my sme odborníci, my to vieme najlepšie.
Úradníci len vydávajú rozkazy a nariadenia. To je dobré a to je zlé. Ľudí sa prestali pýtať na ich názor. Postupne nám gumujú naše „gulivery“. K tomu sa pridávajú médiá. Doslova nám predstavujú primitívnu a podpriemernú zábavu iba s pozlátkou, bez akejkoľvek myšlienky. Áno, máme možnosť voľby. Vypnúť, nepočúvať či napísať slobodný názor. Áno, dovolia vám napísať názor, ale pozor, ak začnete náhodou vplývať na širšie vrstvy. Nebodaj ak začne rozmýšľať širšia skupina ľudí, či je daný režim naozaj ten najlepší. Vtedy nastupuje cenzúra, udupanie a postupné zničenia a odsúdenie osobnosti do vnútorného azylu sveta, ktorý si daná osoba vytvorila vo svojom vnútri.
Osoba – človek – občan – možnosť voľby, ktorá mu stále ostala. Ostala dovtedy, kým nenastane psychický či fyzický teror, že by sa aj Superman zlomil, výdobytky mučiacich „nástrojov“ akýchkoľvek diktatúr nemajú hraníc. Mne by stačilo, ak by som počúval nonstop Justina „Bíbera“ . Ale nie, to by ma určite nezlomilo. Len uvádzam príklad neustáleho zavádzania občana absolútnymi kecami. Neustále hádky akože opozície s akože koalíciou. Hneď po prenose v TV idú na kávičku a dohadzujú si kšeftíky. Nikto z nich v skutočnosti nechce, aby ten či onen politický oponent úplne zmizol. Ak taká situácia náhodou nastane, okamžite sa začnú hľadať noví vodcovia. Starí pôjdu do politického dôchodky s pekne tučnými kontami. Nikto nikoho neodsúdi. Sú tak vzájomne prepletení, žeby museli ísť sedieť všetci. Pripadá vám to známe?
V každej spoločnosti sú nepriateľmi číslo jeden ľudia s iným názorom, aký práve presadzuje daná diktatúra. Je potrebné ich umlčať po dobrom, či po zlom. Niektorí dostanú fajn fleky a ich mozog sa prispôsobí režimu. Už nemajú voľbu, iba jeden smer.
Blížia sa Vianoce. Pre mňa je ideálnym darčekom, ktorý rád dostanem, ale aj darujem, práve kniha. Skúste si prečítať zopár kníh. Mechanický pomaranč je síce ťažký na čítanie, ale stojí za to. Nie kvôli násiliu, ale práve kvôli možnosti voľby.