Spoločnosť sa ocitá na pokraji priepasti. Pred mesiacom som navštívil Kubu. Boli tam mierne obavy, ale chcel som ju vidieť, kým je ešte taká aká je. Našinec si všimne dopady blokády a nedostatok tovaru v obchodoch. Tu končím o Kube, ktorej sa budem venovať v inom blogu a idem na tú podstatu.
Mnoho z nás si zvyklo na luxus, respektíve nadštandard. Prišiel som na nákup do hypermarketu. Chcel som si kúpiť len niečo malé. No zistil som, že pri tom neprebernom množstve sladkostí či iných lahôdok vlastne nič nepotrebujem.
Pamätám si, ako som chodil do Nemecka a všetci sme vraveli, že u nás sa nemôže stať, aby sme žili s polotovarov, že nie je možné, aby slovenské domácnosti prestali variť.
A ajhľa čo sa stalo. Neprešlo ani 15 rokov odvtedy a slovenskí občan sa zmenil na nepoznanie. Autopark sa zmenil na nepoznanie. Hypermarketov máme viac ako Nemci. Mládež je oblečená len v značkových veciach. Ak má niekto staršiu, hoci čistú vec, je vyčlenený na okraj kolektívu.
Priznám sa, mám mobil už asi 8 rokov stále ten istý. Operátor ma otravuje, či ho nechcem vymeniť a uviazať svoju dušu na ďalšie dva roky pekelnému pomaranču. Ja, že nie! Nie, nechcem. Podobne to je so spotrebičmi akéhokoľvek druhu. „Kurvítka“ fungujú úžasne. Skôr či neskôr po záručnej dobe sa vám všetko cca do roka znefunkční a oprava by bola drahšia ako kúpa nového.
Rozoberal som práčku spred 30 rokov. Na môj úžas bol bubon absolútne bez známok korózie, elektromotor v poriadku, plechy ako z ruského tanku. Fungovala 30 rokov bez poruchy a bola kupovaná ešte v TUZEXE. Teraz som pozeral na našu „novú“ práčku. Programov do aleluja, ale hrdza už chytá plechy. Má len 5 rokov a už prakticky končí. Síce je to pekné, že potrebujeme otáčať peniaze a neustále kupovať nové a zbytočné výrobky, aby sme udržali ekonomiku, ale čo z toho budeme mať? Len obrovské skládky odpadu.
Toľko absolútnych blbostí, ktoré vôbec nepotrebuje a predsa ich kupujeme.
Televízia nás zásobuje tupými reality šou a gumujú mozgy a gumujú. Prebytok zároveň otupuje fantáziu a tvorivosť. Je to škoda. Takýto stav vyhovuje len mocným.
Rím sa riadil heslom: chlieb a hry. Podobné je to v EÚ. Odrobinky im hodíme a moc si necháme.