Pochoval som otca. Mnohí si poviete, stáva sa to všetkým. Iste, ale spôsob, akým prebieha v našich zdravotníckych zariadeniach starostlivosť o pacienta, je až neskutočný. Či sú nemocnice v moci finančných skupín alebo v štátnej moci, všetko jedno.
Môžu byť nemocnice vybavené viac či menej, ak chýba ochota a nasadenie zachraňovať ľudské životy. Vraj poniektorí lekári či sestry robia len do výšky mzdy. Ak však chceli zarábať tisíce, mali pôsobiť v oblasti IT a nie sa trepať do zdravotníctva, kde situácia je taká, aká je.
Veľa ľudí mi povedalo, čo už s tým chceš spraviť. Otcovi nepomôžeš a biela mafia si kryje chrbát, veď voľajaké to percento majú povolené. Len akosi poslednú dobu je toho veľa, v televízii, v novinách ba každodenne v správach. Sú iste aj dobrí lekári, ale aj na tých dobrých potom padá kolektívna vina.
No ale k tej starostlivosti. Otca našli ráno na izbe na internom oddelení prešovskej fakultnej izby mŕtveho. Deň predtým som sa pýtal, aký je jeho stav, pretože mesiac predtým som bol s ním na kontrolu na srdcovo-cievnom oddelení. Človeku, ktorý musel po každých 20 metroch odpočívať a ani nechytal ani len dych, mal arytmiu srdca ani len nedali sanitku, aj keď sme ju žiadali.
V osudnom týždni som sa už nemohol pozerať na to, ako sa mu ťažko dýcha, tak som volal obvoďáčke, či pošle sanitku. Odpoveď od sestričky znela, že máme zavolať rýchlu zdravotnú pomoc. Tam ma sfúkli za to, že som nevolal sanitku z ústavu a prečo? Ja reku, to si vybavte medzi sebou. Poobede som šiel ihneď za ním, že čo a ako. Vyzeral trošku lepšie, chodil po vyšetreniach.
Na druhý deň mu nasadili niečo na odvodnenie a odsolenie, že vraj to mal mať 15 hodín. Mal jednoducho opuch nôh. Išiel som sa opýtať ošetrujúceho lekára, ako je na tom. Vraj je stabilizovaný, ale môže nastať hocičo, teda je potrebné rátať so všetkým. Opýtal som sa, prečo potom nie je na JISke. Odpoveď som nedostal.
Nastala najhoršia noc. Ráno o 5:28 mi zazvonil mobil a ošetrujúca lekárka mi skonštatovala otcovu smrť. V správe bolo len, že ho našli mŕtveho okolo 4:00 a oživovanie nepomohlo. O čo väčší šok nastal, keď som si prečítal lekársku správu a liek, ktorý mu podali, že vraj na ukľudnenie. Neviem, čo sa stalo a asi to už nikdy vedieť nebudem. Ten liek sa volal Tiaprid. Prečítal som si kontraindikácie, kde každá druhá znamenala smrť pre pacientov s problémom so srdcom či inými chorobami. Otázka potom znela, prečo pacientovi, ktorý bol dlhodobo liečený na srdce takýto liek podali a prečo ho nepresunuli na JISku.
Nikdy by tento blog nevzniko,l ak by som vedel, že lekári a personál urobili naozaj všetko, čo mali. Iste, budú si kryť zadky a svoje diplomy všetkými možnými odpoveďami a zdôvodneniami, prečo sa tak stalo. Mne však a mojej rodine nachystala fakultná nemocnica v Prešove hrozný darček na Mikuláša aj Vianoce. Pôvodne som si myslel, že som dobre spravil, ak som zavolal sanitku a poslal otca do nemocnice, že sa o neho postarajú. Postarali sa. Žiaľ, nežiadal o eutanáziu a chcel veľmi žiť. Tešil sa na Vianoce. Nech ošetrujúci lekári aj personál majú šťastné a veselé Vianoce, my ich mať nebudeme.
Naše zdravotníctvo je v takom srabe, ako aj školstvo či súdnictvo. Problém zdravotníkov je však v tom, že by mali liečiť a ľuďom pomáhať a nie len žiadať vyššie platy. Pretože ak by sa ich výkony začali prepočítavať na zbabrané a prípady a určenie zlých diagnóz, asi by to až tak ružovo nevyzeralo. Musel som napísať blog aj kvôli tomu, pretože si veľa ľudí myslelo, že otec zomrel doma. Nie, nebolo to tak. Zomrel tam, kde som rátal s tým, že mu pomôžu a nenechajú bez dozoru zomrieť na internom oddelení na posteli a namiesto dohľadu mu pichnú liek na večný odpočinok. Možno to tak nebolo, ale nikto mi nevyhovorí, že nie.