Peter Grečo: Revolúcia, demokracia a masová kultúra

17. decembra 2014, gabo126, Umenie a kultúra

Alebo čo mi bude vŕtať v hlave počas Vianoc. Jedna z najlepších kníh, ktoré som za poslednú dobu čítal. Porovnanie a charakteristika demokracie, socializmu či nacizmu a ich reálny vznik je popísaný síce odborným jazykom pre širokú verejnosť, ale zato presne. Kniha ani nie je určená širokej verejnosti, aspoň podľa môjho reálneho úsudku, ale skôr ľuďom, ktorí v súčasnej dobe hľadajú aspoň akú takú nádej. Nádej v pravde a pravdu v nádeji.
Autor dáva človeku trojrozmernú dimenziu a pripája štvrtý rozmer jeho duši. Ak by existovala aspoň jedna politická strana, ktorá by si zobrala myšlienky za svoje, pravdepodobne by som sa stal jej členom. To len na odľahčenie. Autor rozoberá Berďajevove myšlienky do hĺbky. Kto bol Berďajev? To som doteraz netušil, ale po tejto knihe ho dávam na špičku filozofickej odbornej „kasty“.
Myšlienky spísané prakticky do učebnice fantastickej možnosti vlády rozumu, duše a pravdy. Preto fantastickej, pretože u nás, dosť ťažko realizovateľnej. Pri súčasnom tempe výroby tupej generácie založenej na priemere až podpriemere myslenia a duchovnej vzdelanosti demokratického režimu je revolúcia ducha temer nemožná. Nemožná? Možno nie. Postupne bude vznikať duchovná aristokracia mysliacich bytostí a nie tupého lumpenproletariátu, do ktorého nás chce dostať liberálne demokratické zriadenie.
Demokracie, ktorá vo svojej podstate sama sebe protirečí. Rovnosť v súčasnej demokracii? Nemožná. A predsa pohlavári štátov a EÚ hlásajú rovnosť. Akú rovnosť, ak ich chráni poslanecká imunita, ozbrojená stráž či súdy a prokuratúra? Je to len vládnuci plebs, ktorí sa nás snaží spriemerovať a zmanipulovať do poddajnej masy, ktorá sa bude správať ako automatická výrobná linka. Nebudem o knihe a myšlienkach veľa písať, je potrebné si ju prečítať.
Chcel by som s autorom polemizovať, ale nemám na to, pretože v knihe nie je jedna myšlienka, s ktorou by som nesúhlasil. Možno len s niektorými riešeniami. Neodoberal by som možnosť hlasovania neprispôsobivým, dlhodobo nezamestnaným či trestaným, skôr by som pozitívne diskriminoval vzdelaných a pracujúcich. Napríklad hlas profesora v Cerne by mal hodnotu 1000 hlasov a dlhodobo nezamestnaný 1 hlas. Šikovný remeselník či ktorýkoľvek zamestnaný človek 100 hlasov atď.. 1000 hlasoví by museli prejsť aj cez IQ testy atď.. Konečne by sa mala ujať vláda rozumu a vzdelania. Nie toho vzdelania zo škôl, ale vzdelania duševného s logickým uvažovaním a na princípe pravidiel a obhajobe určitých mantinelov pravdy, ktoré v súčasnosti v demokracii neexistujú.
Nemôžem nič iné iba odporúčať na prečítanie.