Tak som si pomyslel, kedy vlastne začne u väčšiny ľudí na Slovensku tolerancia voči menšinám? Vlastne ani nie tolerancia, ale kedy sa vymažú rozdiely? Raz sa mi stalo v Kodani ako bezradnému turistovi, že som hľadal na mape jednu pamiatku a jednoducho sa nedarilo. Prišiel spoza mňa jeden Afričan, respektíve Dán s tmavou pleťou a chcel mi pomôcť. Nejako sa mi nechcelo s ním komunikovať. Karma sa mi vrátila okamžite, keď som jedného kravaťáka oslovil, ale zdúchol predo mnou.
Potom som začal uvažovať, prečo to v nás je? V Japonsku som nikdy nemal problém s ničím. Všetci boli až nepríjemne ochotní a nič za to nechceli. Hľadali sme s manželkou jeden chrám a reku skočíme do predajne Hondy, budú vedieť anglicky. Vysvetlil nám cestu. Vychádzame von a manželka, len tak prehodila: “ Ej keby tak sadol do auta a nás tam odviezol“. Po päťdesiatich metroch vedľa nás nová Honda a zamestnanec s ktorým sme sa bavili, nám s úsmevom povedal, že ho poslal šéf, aby nás tam odviezol, že vraj jeho angličtina nie je dobrá. V metre jedna dôchodkyňa sa pri nás zastavila a pýtala sa nás, že kam ideme a odkiaľ sme. Povedali sme a s úžasom nám povedala aj rozdelenie Československa. Na Fuji sme sa náhodou spýtali na najkratšiu cestu zostupu, ale keď sa zhromaždila skupinka asi 20 Japoncov, ktorí začali diskutovať a radiť nám, radšej sme sa vytratili.
Podobné zážitky som zažil na Kube. Napríklad čašník rád fotil a videl náš foťák. Reku rád by si s ním niečo cvakol. Prečo nie? Požičal som mu ho a to som nemal robiť. Teraz v dobrom. Prišiel som s drinkom a foťákom za manželkou a náhodu si pozerala fotky čo som „nafotil“. Hore, dole umelecké fotky do Playboya. Odvtedy nám čapoval také drinky, že až. Kubánci ochotní pomôcť síce, za nejaké drobné, alebo len tak, pretože sme.
To bolo len zopár príkladov. Teraz však k podstate. Aj Kuba aj Japonsko sú prakticky izolované kultúry, ktoré sa vyvíjali síce rozličnými spôsobmi, ale v tradičnej „domorodej kultúre, rodine a spoločnosti“.
Tam je ten podstatný rozdiel. Držia si to svoje a my sa musíme prispôsobiť. Ja sa tiež prispôsobím krajinám, do ktorých idem. Či už som bol v mešitách, kláštoroch atď.
No a tu sme na Slovensku. Tu máme radi zabíjačky, Vianoce, veríme v Krista či už pravoslávneho, rímskokatolíckeho, evanjelického …. Pijeme pivo, víno, vodku aj vodu. Jeme bravčové, kapustu, cibuľu, čokoládu …… Je nám to jedno, či to je kóšer, alebo nie.
Sme síce chudobnejší oproti západnej EÚ, ale máme svoj názor (zatiaľ).
Tak kedy u nás nastane zlom v našom myslení?
Vtedy, keď nám neprispôsobiví občania namiesto vykrádania záhrad či domov pomôžu len tak z dobrej duše narúbať drevo, porýľovať záhradu, pomôžu prejsť slepcovi prechod pre chodcov, nebudú vrieskať na verejnosti po sebe, aj keď oni tvrdia, že sa iba zhovárajú a je to ich kultúra, ak sa budú poriadne starať o svoje deti, alebo ak dokonca budú dobrovoľne pracovať, preto, aby si odpracovali svoje sociálne dávky.
Vtedy sa v nás obyčajných ľuďoch otvorí srdce, ak nám nejaká Angela nebude rozkazovať čo máme robiť a akí sme vlastne zlí, pretože madam pozve svojich hostí, o ktorých sa jednoducho nechce starať, pretože zistí, že jej vyžerú celú špajzu a tak ich posiela k susedom.
Vtedy sa budeme správať s dôverou a ľudskosťou, ak nám nebude nejaký vzdialený Brusel diktovať, čo máme jesť, aký pisoár na naše krivé uhorky je vhodný. Ako nás nadnárodné spoločnosti vyciciavajú, alebo akú neschopnosť predstavujú naši zástupcovia ľudu v tak vzdialenom Bruseli od reality.
Vtedy začneme byť národom holubičím ak aspoň niekedy nejaký politik povie aj pravdu, alebo aspoň nejakého politika odsúdia za korupciu.
Budeme vtedy pomáhať, ak lekári naozaj budú dodržiavať Hypokratovu prísahu a konečne nás prestanú klamať, že máme zdravotníctvo zadarmo.
Budeme sa k sebe konečne správať lepšie, ak nám média konečne nebudú podsúvať samé sprostosti vo forme reality šou, telenoviel či iných stupídností.
Určite budeme lepšími, ak to uvidíme vo svojich vzoroch, v prvom rade rodičoch, ktorí nemajú čas na svoje deti, pretože sa snažia prežiť a pracujú v zahraničí či doma v dvoch zamestnaniach, pretože z jedného sa to nedá.
Nie je problém v nás, ale v celkovom morálno-etickom úpadku spoločnosti, kde prechádza spoločnosť z demokracie bez hraníc do úplnej anarchie bez pravidiel.