Sloboda, právo a povinnosti

28. januára 2016, gabo126, Nezaradené

Začnem svojou definíciou chápania súčasnej doby. Hranica slobody, práva a povinnosti substancie, jedinosti, vo všeobecnom význame (zahrňujúci živú aj neživú prírodu a prostredie) a v ľudskom ponímaní jednotlivca, skupiny končí zásahom do slobody, práva a povinnosti inej substancie, jedinosti, vo všeobecnom význame (zahrňujúcim živú aj neživú prírodu a prostredie) a v ľudskom ponímaní jednotlivca, skupiny.
Úplne v skratke. Sloboda človeka končí presne tam, kde narazí na hranice slobody druhého človeka. Ako som tak uvažoval o tejto definícii, pohrával som sa aj s myšlienkami a výrokmi náboženských osvietených ľudí či božstiev.
Ježiš podľa Matúša povedal: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ (7,12)
S týmto výrokom sa dá súhlasiť len do istej miery a to do takej, akí ľudia to sú. Ak dobrí a morálni, je to v poriadku. Čo však ak sa touto radou budú riadiť devianti? Čo ak si za svoje tento výrok zoberú masochisti? V podobnom znení to bol aj Konfucius atď. Len s jedným akosi nerátali a to so zvrátenosťou človeka.
Napríklad islam by podľa môjho výroku nemohol ani existovať. Podobne by nemohli existovať ani reči o nejakom vyvolenom národe. Taký jednoducho neexistuje. Monoteistické a dogmatické náboženstvá sa dostali na rázcestie medzi skutočnosťou reálnej viery a materialistickou mocou cirkevných inštitúcií. Je zvláštne, že píšem o cirkevných inštitúciách, ako o materialistoch, ale ináč sa nedá. To, čo pôvodne myslel Ježiš, nezodpovedá súčasnému stavu. Vôbec tu nejde o veriacich, ale o moc peňazí a veľkosti majetku. Čo by sa asi stalo, ak by sa cirkev vzdala majetku v prospech svojej komunity? To platí asi o všetkých náboženstvách.
Budhizmus však z tohto marazmu vystupuje ako nejaká vlajková loď spiaceho Boha a vystupuje tu skôr ako filozofický smer a nie náboženstvo. Ak by sa stretol Ježiš s Budhom, určite by si rozumeli.
Už som asi naštval mnohých, obyčajný keramik rozoberá filozofické smery a náboženstvá. Pri kruhu a hline si však naozaj uvedomíte našu smrteľnosť a obrátenia sa na prach, z ktorého aj pochádzame. Molekuly, atómy, bozóny, sme len súčasťou matky Zeme – obyčajných prachovým zrnkom vo vesmíre – a že vraj páni tvorstva.
Znovu zopár praktických vysvetlení mojej definície. Ak by sa niečím podobným riadili mocní, nič z toho by sa nedialo, čo sme poznali v histórii. Vojny, vraždy, násilie a kto vie čo ešte. Určite by zlo nezmizlo, človek má chuť po moci a ovládania v sebe, ale prispelo by to k lepšej spoločnosti.
Napríklad v médiách, ale aj v politike sa neskutočne klame a nastáva diktatúra liberálnej demokratickej moci, ktorá má jedinú pravdu. Je tu mediálna vojna medzi denníkmi ako SME, Denník N atď. verzus Slobodný vysielač, Zem a Vek ….. Smečko či Nko má vždy pravdu a ostatní sa mýlia. Zakazujú iný názor a vytvárajú dojem svojej neomylnosti. Tu však podľa definície zasahujú do slobody názoru iného jedinca či skupiny.
Teraz jeden príklad už z trápnej situácie v Malackách a nielen tam. Definícia sedí. Prečo neprispôsobiví občania môžu zasahovať do slobody iného človeka? Príkladov sú tisíce. Sme na rozhraní pádu civilizácie. Pred tým to však môže dopadnúť všelijako.
Ešte jeden príklad z politiky a nielen tej vrcholovej. Jednotlivec, platiteľ daní, za ktoré by mal od štátu dostávať služby a informácie na ktoré má právo, pretože si vykonal svoju povinnosť platiť tieto služby nič také nedostáva. Že vraj neznalosť zákona neospravedlňuje. Náhodou by nemal štát ľudí, ktorých sa zákon dotýka, informovať? Nie je tým porušená sloboda informácií? No a čo miestni úradníci, tendre, obstarávania, dáte žiadosť a nič sa nedozviete. V takom prípade máte nárok na revoltu, respektíve nútenú slobodu. To znamená za pomoci existujúcich pravidiel prevziať moc a upraviť ich podľa požiadaviek skutočných entít, ktoré tvoria spoločnosť, vrátane prírody.
Dokonca sa táto definícia slobody zhoduje s definíciou filozofa Petra Singera – chrániť zvieratá a možno by sa uplatnila aj na najtenšom ľade v prípade eutanázie či bioetiky. Prečo príklad eutanázie? Ak je niekto v totálnych bolestiach a nevyliečiteľne chorý, každý vôkol neho už trpí a dokonca aj spoločnosť, je to vecou jeho osobnej slobody, či odtiaľto odíde alebo nie. Nikomu nebude zasahovať do slobody. Iste, sú to zložito-jednoduché otázky. Spoločnosť má však jeden obrovský problém. Nehľadá jednoduché riešenia, ale sťažuje riešiteľnosť problémov a zamotáva sa do vlastnej pasce neznalosti reality.