Famagusta
Vrátil som sa z jedného medzinárodného stretnutia na Cypre. Bol som tam už zopár krát, ale táto návšteva u mňa zanechala hlboké dojmy. Mám kolegov keramikárov z Cypru, ale až teraz sa rozrozprávali, čo sa tam dialo v roku 1974. Existuje len jeden Cyprus, ktorý je z časti okupovaný. Tak sme sa tam išli pozrieť. Na dom vo Famaguste, ktorý museli opustiť a teraz tam niekoho cudzieho nasťahovali. Rodný dom, ktorý sa pôvodnému majiteľovi asi nikdy nevráti.
No a tu nastáva ten farizejský postoj Slovenska, ale aj EÚ ako takej. OSN nikdy neuznalo Severný Cyprus, ale dovolenky sa tam veselo predávajú a návšteva okupovanej časti už nie je také tabu. No sankcie ako proti Rusku tu vôbec neexistujú. Podobne je to v prípade Kosova. Tam sa môže na dovolenky, môže sa spolupracovať, môže sa kooperovať, ale čo taký Krym? Tam je to obrovské haló, ak by tam niekto išiel. Pritom práve Krym je úplne iný odlišný historický vývoj a fakty, ako spomínané Kosovo či okupovaná časť Cypru.
Ešte jeden postreh z Famagusty a z toho, čo sa stane, ak sa k moci dostane Islam. Kresťanské kostoly prerobené na mešity či krčmy. Ono aj to je obraz, ktorý môže vidieť slovenský turista na potulkách Cyprom a znovu obrovské farizejstvo EÚ. Je to priamy príklad, ako môže dopadnúť invázia migrantov do EÚ. Nie tých, ktorí majú podobné náboženstvo a podobnú kultúru, ale tých, ktorí namiesto akceptácie kultúry a pravidiel si chcú nastoliť svoje vlastné pravidlá.
Famagusta je príkladom, toho ako môžeme dopadnúť. Zóny duchov a živej histórie.
Matteo Salvini a cesta Talianska je možná cesta aj pre Slovensko a nastolenie spolupráce medzi podobne zmýšľajúcimi politikmi nielen v rámci EÚ. Putin, Salvini, Kurz a postupne získavajú silu ďalší pronárodne orientovaní politici. Otázka je, či pronárodne orientovaní, alebo patrioti. No a tu sa môžeme začať baviť o tom, či sa máme orientovať na národnú politiku, alebo na politiku zameranú štátotvornú a tým pádom by to znamenalo byť skôr patriotom.
Je mi jedno, kto čo je, či je Slovan, Germán, Japonec. Prioritou je, ako sa bude daný človek správať v spoločnosti, v ktorej sa nachádza a ako bude dodržiavať zákony daného štátu. Globalizácia je mŕtva a sny Martina Poliačika o celosvetovej liberálnej diktatúre sú totálnym nezmyslom. Možno progresívci vychádzajú z Fukuyamu, avšak Huntington to spoľahlivo vo svojej knihe vyvrátil a podobne mnoho ďalších. Proste Poliačik drísta a má neuskutočniteľné sny a tak sa dostáva na špičku konšpiračných teórií o jedinom správnom názore podobne ako kedysi nacisti, komunisti či iné možné diktatúry.
Ak by sa v súčasnosti rozhodli podať pomocnú ruku Slovensku Taliani na čele so Salvinim či Rusi, alebo Rakúšania, nemal by som problém takýchto politikov podporovať. EÚ nie je zlý projekt, len ho vedú totálni ischiatickí ožrani a štáty strácajú svoje základné kompetencie pri rozhodovaní, čo sa však musí zmeniť. Nezmyselné sankcie voči Rusku, kde sa nepoškodilo Rusko, skôr naopak, naštartovala sa u nich ekonomika a prioritne poľnohospodárstvo. Na sankcie však doplácajú prioritne malé štáty v EÚ. Veľkí si s Ruskom svoj biznis robia ako chcú.
Frigidnosť EÚ je ukážková aj pri výdavkoch na zbrojenie a samotné NATO a diktát USA. Prišli sme na rázcestie a musíme sa rozhodovať, či budú financie putovať na zbrojárske lobby, alebo na vedu, výskum, infraštruktúru, či záchranu životného prostredia. Platiť za stíhačky sú totálne vyhodené peniaze za budúci šrot bez akéhokoľvek účelu.
Salviniho myšlienka podobne zmýšľajúcich politických zoskupení v jednotlivých štátoch nie je nová myšlienka, ale nebola ešte dotiahnutá do zdarného konca a to mal pravdepodobne na mysli.
<a
Famagusta
Foto: autor Ing. G. Huraj