Poslednou mobilitou v rámci projektu Erasmus+ s názvom Zachráňme remeslo bol Báčsky Petrovec, kde sa uskutočnil job shadowing na pozvanie Matice slovenskej v Srbsku. Pre nás to bola prvá návšteva Srbska a vojvodinských Slovákov. Na začiatku aj mierna obava, ale po príchode sa všetky obavy stratili. Jedno z najmilších a medzinárodných stretnutí, aké sme kedy zažili na projektoch podobného typu. Ľudia ako z iného sveta. Milí, usmievaví a srdeční. Pred touto mobilitou sme sa nikdy nestretli a tak sme ani tak veľa neočakávali. Ako sa nám venovala naša, ak sa to dá povedať mentorka, pani Chalupková z Matice slovenskej, bolo niečo neskutočné.
Takto si predstavujem osobu, ktorá má všetko pod palcom a jednoducho vie, čo robí a čo robiť chce. Neviem, či sa mi len zdala spolupráca medzi jednotlivými inštitúciami taká vzorná, ale po tom, čo som videl a rozprával sa, asi tomu verím. Možno preto, že to tam mali pod palcom poväčšine ženy. Riaditeľka divadla, riaditeľka gymnázia Jána Kollára atď.. Učarovalo mi aj Združenie petrovských výtvarných umelcov a ich tvorba, či insitné umenie Zuzky Medveďovej.
Mestečko, ktoré nám učarovalo. Veď kde v zahraničí prídete a tam hovoria takmer všetci po slovensky? Tradície a zvyky udržujú lepšie ako samotní Slováci, asi by sme sa tam mali ísť učiť, ako spolupracovať a nažívať väčšinovo-menšinovo spolu. Ja som napríklad nemal problém ani so srbčinou. Ono je to čudné a niečo podobné ako s Poliakmi. Zväčša my im rozumieme, ale oni nám až tak nie. Vcelku dobrá príhoda bola zo stanice v Novom Sade, keď som nám kupoval lístok na autobus. Reku, pýtam sa pokladníčky či hovorí, rusky, anglicky, alebo nebodaj slovensky. Jej pohotová odpoveď ma odrovnala: „A čo takto srbsky, mladý pán?“. Urobila mi náladu na celý deň. Z východu to nebolo ani tak ďaleko, z Košíc do Budapešti vlakom a z Budapešti do Nového Sadu autobusom. Cesta fajn, až na tú hranicu, počkali sme si dve hodinky a potom sme pokračovali do Nového Sadu, ktorý je tohto roku európskym mestom kultúry. Na odporúčania sme si prešli múzeum regiónu Vojvodiny, kde sme sa opäť stretli so slovenskou stopou. Prezreli sme si pevnosť, remeselno-umeleckú tvorbu a závideli život na Dunaji. Pozreli sme si aj expozíciu Galérie Matice srbskej, ktorú vrelo odporúčam. Po Novom Sade nasledoval cieľ cesty – Báčsky Petrovac. Cesta autobusom trvala cca pol hodinku. Privítal nás iný svet. Svet, ktorý by som chcel, aby sa vrátil aj k nám. Dobrá nálada, zhovorčivosť a krásna ľubozvučná slovenčina.
Matica slovenská, jej priestory a hlavne pani Chalupková, ktorá bola pre nás takou dobrou dušou, ktorá sa nás ujala. Prezentovala nám svoju činnosť, organizácie s ktorými spolupracuje a čo robia, len som jej ticho, ale v dobrom závidel. Presvedčila ma, že takáto spolupráca môže fungovať, ak sa chce. Zašli sme aj na raritné slovenské gymnázium Jána Kollára, pre mňa osobne nádherná budova a ešte zanietenejšia riaditeľka pani Jarmila Vrbovská. Škola, ktorej asi nič nechýba a patrí k najlepším v Srbsku.
Ďalšou návštevou bolo Slovenské vojvodinské divadlo s riaditeľkou Vierou Krstovski. Dúfam, že v októbri navštívme ich predstavenie v Spišskej Novej Vsi, kam pricestujú v rámci festivalu Divadelný Spiš. Nemôžem zabudnúť ani na Turistickú organizáciu v Báčskom Petrovci či iných. Jedna z mála destinácií, kam by som sa rád vrátil. Jednou z nezabudnuteľných osôb je aj pani Anna Opavsky, u ktorej sme boli ubytovaní a ktorá má doma aj remeselné múzeum, ak sa to dá takto povedať. Jej úžasné ručné výšivky sú nádherné a jedna taká vyšívaná košeľa skončila aj u mňa. Vraj som podľa Jakubiska „priestorovo výrazná osoba“ a práve taká košeľa na mňa u nej čakala. Nebolo čo riešiť. Prvá oficiálna premiéra košele bola na svadbe, kde sme spolu s manželkou boli pozvaní ako hostia.
Jednoducho očarení a so super pocitmi sme odchádzali z Petrovca smerom do Belehradu. Pokračovali sme v programe mobility. Navštívili sme Múzeum Nikolu Tesly, či pre mňa absolútnu pecku – pevnosť a vojenské múzeum.
Takto si predstavujem organizácie, ktoré medzi sebou spolupracujú pre dobro regiónu a menšín a tu aj vidno naozaj dobre využité finančné prostriedky určené pre slovenské národnostné menšiny. Zopár hodín cesty do regiónu, ktorý vás očarí. Veru, do Srbska sa kedykoľvek vrátime. Možno aj na tie klobáskové hody. Ešte raz, obrovské poďakovanie pani Chalupkovej a všetkým, ktorí sa nám venovali. Nám, vraj pravým Slovákom, ako nás raz vtipne nazvali. Už si to až tak nemyslím, že my sme ten originál. Ten originál je v srdci a Báčsky Petrovec a ľudia v ňom sú toho príkladom. Možno nás naučia to, čo my postupne strácame a oni ešte stále majú aj na rozdávanie.
„Podpora Európskej komisie pri realizácii mobility neznamená schválenie obsahu, ktorý odráža iba názory autorov, a Komisia nemôže niesť zodpovednosť za akékoľvek použitie informácií, ktoré sú v nej obsiahnuté.“