Ing. Gabriel Huraj

Olympijské hry sa dostali na križovatku, ako ďalej. Prvý krát bola uvalená kolektívna vina a o to horšie, že práve na parašportovcov z Ruska. Politika sa dostala na hranu únosnosti, ak zasahuje s takou intenzitou do športu. Kdesi som čítal, že ak chceme vrcholové výkony, bez dopingu to nepôjde, pretože chceme rekordy a sledovanosť. Ľudské telo už dosiahlo svoje hranice. Problém je, že do športu sa dostala brutálna komercia a tomu je podriadená sledovanosť či získavanie sponzorov. Šport sa začal využívať na pranie peňazí a znižovanie daní sponzorov, ktorí sa tvária ako veľkí milovníci športu, skôr však peňazí a svojej reklamy. Aké jednoduché je nájsť sponzorov pre vrcholový tenis či golf a aké náročné pre vodné športy?
Tu je ďalšia nerovnosť. Šprintéri na 100 m môžu štartovať aj štyria z jednej krajiny a naši vodáci len po jednom. Potom už ani medailová bilancia nemôže byť objektívna.
Samotné olympijské hry sú komerčne neúnosné a malo by sa nájsť riešenie podstatne lacnejšie. Čo takto ich rozdeliť medzi viacero štátov podľa disciplín? Prenosy sa dajú robiť zovšadiaľ a jednotlivé štáty by mali podstatne nižšie náklady na výstavbu, zabezpečenie či organizáciu hier. Súčasný systém je nezvládnuteľný a zaťažujúci.
Poslednou vecou je kolektívna vina ruských paraolympionikov a ich neúčasť na hrách v Riu. Áno, práve paraolympionici určite dopovali a „úplne všetci“. Je to choré, strelci, tenisti či iné disciplíny, ktoré veľmi nepotrebujú dopovať, tak aj tie dopovali? Čo im dali oko z terminátora, alebo čo? Ešte že si aspoň protestne dali Bielorusi aj Ruskú zástavu. Vôbec mi nejde o to, že to boli Rusi, aj keby to boli Američania, aj tak by som to napísal.
Začala sa uplatňovať kolektívna vina priamo s požehnaním olympijského výboru. Teraz už môžeme kolektívne odsúdiť hocikoho za hocičo, pretože máme jasný príklad kolektívnej viny v praxi.
Už len krok je od toho, aby si z tejto kolektívnej viny zobrali príklad a začali ju uplatňovať na národy, náboženstvo či akýkoľvek iný dôvod vylúčenia ľudí z komunity. No a sme tam, kde sme byť nechceli a môj obľúbený Orwell sa začína pretavovať do praxe (ono to už je). Niektoré komunity presadzujeme za každú cenu a stále diktujeme nové zákazy, príkazy, normy… Človek ako jedinec, ale hlavne ako tvor spoločenský je daný na okraj a je neustále kontrolovaný za výroky, či sú v súlade s ???? S čím a kým? Na jednej strane pestujem individualizmus jedinca a postupne mu gumujeme mozog, aby sa z jedinca stal nemysliaci stroj, ktorý je ľahko manipulovateľný, bez vplyvu okolia a na druhej strane sa začala zavádzať kolektívna vina.