Ing. Gabriel Huraj

Tisíce nadávok a zmiznutie či vymazanie svojho statusu. Nuž, aj pseudonovinári môžu urobiť chybný krok. Problém je však niekde inde. Nenávisť človeka voči inému mŕtvemu človeku je v tomto prípade priam ukážková. Doslova riava sa spustila na Anďalovú. V podstate je ju potrebné ľutovať.
Žiadne novinárske umenie počas svojho publikačného pôsobenia neukázala. Skôr ma zaujíma, ako sa stávajú takíto ľudia novinármi a kto ich za tie články, statusy a iné kidy vlastne platí. Je tu právo na názor a je jednoducho majú ľudia právo na informácie aj z viacerých zdrojov. No zabávať sa na smrti akéhokoľvek človeka je nielen neľudské, ale hlavne hrozne, ale hrozne primitívne. Môže mať za menom pred menom titulov, koľko len chce.
Médiá čím ďalej viac masírujú naše hlavy. Doba stáda postupne končí. Krásnym príkladom je Mosul a Aleppo. Obrovská koalícia, ktorá útočí na Mosul si nevie poradiť s ničím, rozpočet USA je na zbrojenie 10 krát väčší ako rozpočet Ruska, no postup je veľmi pomalý, respektíve žiaden. V správach ticho, len sem tam niečo, pričom ofenzíva bola bombasticky zverejnená vo všetkých správach, ako nejaká reality šou. V prípade Aleppa je všetko „zlé“ len na Rusoch. Televízie urobili z teroristov, povstalcov a z gangov umiernenú opozíciu. Merkelovej po útoku v Berlíne stúpla popularita atď, atď.
Ak je väčšina novinárov ako Anďalová, nie je sa čo čudovať. Kde je ich sarkazmus v prípade utopených utečencov? Kde bol ich sarkazmus pri obetiach z Egypta, Líbye, Sýrie ….?
Vážení novinári, všetko tu už bolo. Už myslím v tridsiatych rokoch chceli zvrhnúť režimy a diktatúry v Afrike a na blízkom východe v bývalých kolóniách, ale zlyhalo to. Jednoducho iný naturel. Nie je možné všade transportovať demokraciu. V dobách socializmu som bol proamerický a dokonca som mal za propagáciu amerického imperializmu aj problémy, no teraz som proruský, pretože tak ako v prípade socializmu nám diktovalo ZSSR, tak v súčasnosti nám mydlia mozgy s liberálnou demokraciou ako posledným stupňom pred nástupom anarchie a následne diktatúry. No a to je presne to, čo robí aj Anďalová – nenávidí. No ja jej v podstate úprimne ďakujem za to, že nám ukazuje, ako hlboko môže človek klesnúť a že musíme byť lepšími ako nejaká Anďalová, ktorá to má síce v priezvisku, ale rozhodne nie v srdci.