Ing. Gabriel Huraj

Po voľbách sa ozvali aj staré štruktúry o možnom spojení národných strán. Nejako sa však nemajú k činu. Danko chcel oslovovať voličov ĽSNS, asi bol skôr oslovovať tých svojich, aby tam ešte niekto ostal. Podobne Sme rodina veľmi nepresvedčila ani rýchlym spojením so Salvinim. Ťažko veriť strane, že je národne orientovaná, keď sa v regionálkach spájala s liberálmi a vlastne sa nikdy predtým ani netvárila veľmi národne.
No a SNS, tá ma za sebou dlhodobé skúsenosti o boj predsedov. Za posledné roky boli traja a traja majú strany. O čom to svedčí? Len o tom, že si neuznali porážku svojho ega a dúfajú vo svoje obrodenie, na ktoré už ale nikto nie je zvedavý. Zabudlo sa, že strana nie je „moja“, ale naša a pre ľudí s istým ideovým zameraním. V súčasnosti by som odporúčal obom stranám aj Sme rodina aj SNS, aby začali uvažovať o koalícii. Sú tesne pod hranicami zvoliteľnosti a lepšie to asi už nebude. To by muselo nastať osvietenie, o čom veľmi pochybujem. Vytvorením koalície by tu však šanca bola.
Nastal by však obrovský problém, ak by vznikla nová strana na čele s Harabinom bez starých štruktúr, privatizérov so slobodou slova a názoru. Vtedy by už mal problém aj Smer. Smer zjavne chce zlikvidovať aj posledného človeka slobodného názoru a to Blahu. Proces výmeny politickej špičky je už nezvratný a ako osud mnohých politických strán jedného lídra, čaká aj na Smer.
Kedysi platilo, že revolúcia požiera svojich synov a to isté platí o politických stranách. Príliš sa odcudzili od problémov obyčajných pracujúcich a hlavne strednej vrstvy, ktorú sa podarilo kvalitne zlikvidovať. Makroekonomicky sa máme asi výborne. Síce HDP narástol, ale aj dlh SR na hlavu pekne krásne vzrásol. Štátna byrokracia aj napriek miliardám investovaných do neprehľadných stránok sa neznížila, skôr naopak.
Neoliberáli vyhrávajú s jednou jedinou vecou, prakticky nesľubujú absolútne nič. Dokonca už nikto ani nevie, čo je tá ich ideológia okrem toho, že každého, kto nesúhlasí s ich názorom označia za nacionalistu či fašistu.
Národné straničky sa ešte viac polarizujú. Veď každý chce byť predseda. Každý chce byť číslo jedna na kandidátke a presne takto to dopadlo. To, že mnohým chýba sebareflexia a trpia mesiášskym syndrómom, už ľudí štve.
Neoliberáli si pre zmenu našli svoju modlu v reklame a výrobe marketingových produktov, keďže súčasný vývoj je zameraný práve na materiálnu spotrebu a doslova manipuláciu médiami, majú to vyhraté. Za posledných necelých tridsať rokov sme dosiahli to, že ľudia už nedokážu prečítať ani len článok s porozumením. Prestali rozumieť irónii, humoru. Nie však prízemnému a vulgárnemu humoru, ten sa derie do popredia a už si našiel cestu aj do parlamentu.
Matovič je skvelý príklad politika, ktorý nikdy nedodrží slovo a jednoducho vedel, že nikdy sa z politiky nestiahne. Žiadnych 50.000 podpisov by nedostal, ani keby sa na hlavu postavil a ani keby si ich vytlačil na tom svojom tlačiarenskom stroji u babky na povale, a rozvážal ich s mamou na aute denno-denne 24 hodín v kuse.
Ozaj, kto ešte môže vôbec niečo hovoriť o tom, že Slovensko je rasistickou či nedemokratickou krajinou. Prezident DPHačkar, nová prezidentka je žena, ktorá je produktom médií, predseda vlády je Pellegrini a predseda parlamentu za SNS má Orbána oko vzor. Bugár pre zmenu Orbána vôbec nemusí. No a na dôvažok máme v EÚ parlamente aj prvého Róma.