GabrielHuraj

K cirkvám mám len jedno. Jednoznačná odluka cirkvi od štátu. Ináč to jednoducho nevidím. Naviazanie duchovných štruktúr na štátny systém je nevhodným systémom. Nevhodným pre demokratické krajiny.
Viera je vec osobná a všetci občania jednoducho nemôžu doplácať na cirkvi, ak nechcú, alebo ak nesúhlasia s krokmi cirkevných predstaviteľov.
Cirkev by som z hľadiska financovania zaradil do tretieho sektoru. Majú podobnú náplň. Pomáhať. Ľudia by sa mohli rozhodnúť pri daňovom priznaní komu venujú dve percentá dani. Jednoznačne by som zrovnoprávnil cirkev a občanov pred daňovým úradom. Ak máš majetky, plať dane!
Školstvo je vec ošemetná, ale asi by som to riešil rázne. Kvalita je v úzadí a ustupuje kvantite. Stačilo mi počuť odpovede absolventov sociálnej práce v taxíku Petra Kočiša. To bola vzorka ako hrom. Nevedieť odpovede na základne elementárne otázky. Nič zložité. Proste des.
Stálo by za to zníženie počtu vysokých škôl a hlavne študentov. Cca 250 000 študentov je na takú malú republiku strašne veľa. Prakticky niektoré školy skončí aj idiot. Stačí zaplatiť, niekedy ani to nie. Stačí, ak sa tam ukáže študent zopár krát a titul je vo vrecku. Každý chce byť agent s teplou vodou a mať titul – to je in. To, že nevedia ani vymeniť žiarovku, nevedia sa vyjadrovať a čo horšie, študenti slovenčiny už nevedia ani len správne gramaticky písať. Ja som strojár, u nás technických sa niekedy gramatika toleruje, ale ak redaktori, komentátori, alebo novinári nevedia sformulovať otázku, respektíve napíšu“ tvrdku“ hneď v titulkoch hlavných správ, tak je to úbohé.
To bolo len na okraj niektorých súčasných absolventov. Často som sa stretol aj s názormi typu: na strojarinu nejdem, tam sa treba učiť. O jazykoch ani nevravím. Docenti od nich žiadajú základné vedomosti! To je „nepredstaviteľné“!
No ale späť k systému. V prvom rade treba odlúčiť súkromné a cirkevné školy od štátu a jeho rozpočtu. Definovať možný počet absolventov a ich uplatnenie na trhu práce. Žiaľ, tento návrat do minulosti sa zdá byť nevyhnutný. Súkromné školy by mali byť niečo nad vrcholom obyčajného vzdelania. Ak si berieme príklad z USA, tak prečo nie v oblasti vzdelávania.
Áno, iste by mohli mať aj deti štátne štipendiá na takýchto školách, ale naozaj tie najlepšie a až potom, ako si daná škola dokáže získať kredit. Je to to isté, ako pri podnikaní.
Integrácia slabých žiakov? Tu mám vyhradený názor na takúto integráciu. Som za integrovanie telesne postihnutých, ale nie za mentálne. V takomto prípade si myslím, že lepší žiaci dosť trpia tými slabšími a namiesto toho, aby sa rozvíjali, upadajú. Proste diferencované podľa IQ a EQ plus obdoba amerického testovania SAT.
Zaviesť automaticky prísne prijímacie pohovory, kde by sa testovanie stalo súčasťou skúšky na strednú či vysokú školu.
Tvrdé študijné podmienky. Pri jasnom porušení pravidiel okamžité vyhodenie. V takom prípade by delikvent mal možnosť iba jednu. Zaplatiť si ďalšie vzdelanie, alebo ostať bez neho. Štátnej či verejnej škole by sa pritom prostriedky neredukovali, ostali by až do konca. To znamená, ak by stredná škola vyhodila študenta v prvom ročníku, peniaze by ostali škole ešte ďalšie tri roky až do študentovho relatívneho odchodu zo školy. Riaditelia by sa nemuseli báť vyhodiť zopár darebákov.
Hlavným problém väčšiny súčasných študentov je lenivosť a pohodlnosť. Nechce sa im fyzicky pracovať a namáhavou prácou prakticky pohŕdajú. Za pár rokov už nebude mať kto opraviť kožuch či vodovodný kohútik. Kvalita práce je hrozná. Stredné odborné školy namiesto profesných odborov majú športové triedy, ekonomické triedy atď..máme toho toľko, že sa čudujem, že sme v takej r.ti. Dalo by sa o tom písať ešte hrozne veľa a podľa reakcií sa pokúsim zodpovedať otázky v ďalšom blogu.