Ing. Gabriel Huraj

Pôvodne som si myslel, že o tomto fenoméne vôbec nebudem písať. Načo? Cesta vlakom ma však presvedčila o opaku. Rozhovor štyroch postpubertálnych stredoškolákov:
A: „Ten kto to nehrá, neexistuje!“
B:“Našiel som v Blave nejakého a stvrdol mi mobil!“
A:“Ja neviem, ako to niekto nemôže hrať, to musia byť ………“
No potom čo mobil namierili na mňa a hľadali nejakého Pokémona, akože zo srandy, tak som sa ozval, či sú normálni. Či im nevadí, že narúšajú moje súkromie a nech okamžite prestanú s touto absurditou.
Začal som konšpiračne uvažovať, čo by sa s takou hrou vlastne dalo robiť s prepojením na ostatné sledovacie programy. Prakticky Orwellovský Veľký brat povstal. Jeho oči môžu byť všade. Nielen to, že určia vašu polohu, ktorá je už teraz možné vysledovať pomocou mobilov či pripojenia Wi-Fi, ale prostredníctvom hry môžu skenovať aj prostredie a obyvateľov v hľadáčiku výskytu Pokémonov. Môžu ich nasadzovať kam chcú a hráči pekne ukážu všemocnej „sieti“ nielen svoj pohyb, ale aj pohyb okoloidúcich. Bez vášho vedomia sa ocitnete vo virtuálnej on-line sledovačke. Kam môžu viesť takéto hry? Kde sa to môže zastaviť a kde skončia dáta? Ak by som to zhrnul ako dopadla naša sloboda na nás samotných a aké sú možnosti sietí, tak „štenice“ už nie sú potrebné. IB, internet, kreditné karty, mobily či e-maily zatiaľ sledovali len nás a našu činnosť, ale s takouto hrou mobilných „dronov“ sa dostaneme do hry nechcene a nedobrovoľne. Dokonca by sa niečo také dalo použiť na vyhľadávanie ľudí v dobrom či v zlom. No a vôbec sa mi už nechce vyjadrovať k tomu rozhovoru našej virtuálnej mládeže. Nevadí, že nebudú vedieť porezať drevo, zaskrutkovať skrutky či dokonca založiť oheň a v neposlednej rade poskytnúť prvú pomoc. Radšej si to budú natáčať na mobil a zdieľať na internete, pretože je to „cool“. Zbohom, zdravý rozum, život v matrixe už pre nich začal.