Ing. Gabriel Huraj

Ideme oslavovať 17. november. Aj ja som štrngal s kľúčmi a bol som na Havla v Prešove. Pozreli sme si Audienciu a konštatovali sme, že síce Havel je Havel (tento pohľad som neskôr rázne poopravil a konštatoval, aká hra – taký politik), ale hra je len o chľastaní a fakticky nič nám nedala. Bol som rád, že som mohol okamžite bez víz vycestovať do Rakúska a prvá návšteva smerovala do Viedne na „mexiko pľac“. Zrušili TUZEX a bony. Ináč staré „kofy“ si doteraz pamätám. „Mladý pánko, Bony nekupice po 6 korun“, niekedy 5,5 a niekedy 6,5. Tá vôňa v obchode bola neskutočná, doteraz si ju pamätám. Je zaujímavé, že tie babičky ma nikdy neoslovili „súdruh“. Na východe sme vekslákov nemali, respektíve ja som sa s nimi nestretol. Mimochodom, TUZEX môže za jednu z mojich závislostí a to zbieranie kinderiek, ktoré na začiatku stáli pol Bona a potom dlhú dobu 1,5 až kým sa nedostali aj do lahôdok, kde stáli 15 Kčs. Ale to je nostalgia a spomienky.
Za ČSSR sme vedeli čo môžeme a čo nemôžeme v osemdesiatkach už bola taká uvoľnená atmosféra, že aj vtipy v košickom Maratóne mohli byť politické a prakticky to bol vrchol socializmu. Už ani za názory sa veľmi asi zatvárať nechcelo, aj papaláši tam hore si to začali uvedomovať a preto ostala nežná nežnou, pretože si potrebovali zlegalizovať majetok. Čas od socializmu k demokracii už môžeme porovnávať. Socík 40 rokov verzus tzv. kapitalizmus 30 rokov. Nebudeme si klamať – obe zriadenia sú diktatúry a nič sa na tom nezmenilo. Vždy ide len o ovládanie más úzkym okruhom ľudí. Aj komunisti zliezli zo svojej cesty a nedržali sa svojej idey. Prezentovali ju hlavne v päťdesiatych rokoch politickými procesmi a popravami, to však robili aj Spojené štáty – prípad Rosenbergovci či doslova vyhnanie Charlieho Chaplina a mnoho ďalších. Svet bol v studenej vojne. Prišli však osemdesiate roky olympiáda v LA a Hry dobrej vôle, kde nás tá dobrá vôľa doslova odpísala a politika zasiahla do športu, podobne ako teraz. Bol som taký menší disident, naše gymko malo tzv. Čiernu knihu, kde sme museli podpisovať záväzky napríklad , že nebudem propagovať USA, nebudem ohovárať výrobky ZSSR – na hodine občianskej náuky som si dovolil poznamenať, že práve ZSSR vyrába najťažšie a najrýchlejšie hodinky, alebo, že nebudeme nosiť rifle, či sa dám ostrihať. Obdivoval som Spojené štáty, možno práve preto, že boli zakázané. Už v 88. jeden môj spolužiak sústavne sypal vtipy o komančoch či ZSSR, ako Leninovi dávali hobľa a podobne.
To boli spomienky a teraz nastala realita. Máme tridsať rokov budovania demokracie s stále sme ju nevybudovali podobne ako v USA. Už aj Fukuyama poopravil svoj názor a liberálna demokracia sa stala, žiaľ, len ďalšou diktatúrou už nie proletariátu, ale oligarchov a peňazí. V súčasnosti na Slovensku nebojujú ideológie, ale oligarchovia z dvoch táborov. Kto má väčšiu kampaň a viac peňazí ten vyhráva. Všetko však budú splácať tí najmenší a obyčajní ľudia. Pretože nebyť ich, v živote by tu nevznikla bohatá vrstva. V súčasnom systéme už nepotrebujete na ovládanie ľudí používať teror, stačí peniaze, pôžičky, splácanie, reklama, nové produkty, reklama, pôžička, kúpa a ste v začarovanom kruhu. Teraz napríklad nasadili Gretku, v blízkej budúcnosti pravdepodobne zakážu spaľovacie motory a prejde sa k elektrickým. To však budeme potrebovať aspoň ešte dve jadrovky. Všetko len kvôli tomu, že trh je presýtený a je brutálna nadprodukcia. ECB aj FED neustále tlačia miliardy. Súkromné banky sú prakticky nedotknuteľné a monetárna politika štátu je na bode nula. Štáty už nerozhodujú temer o ničom. Farebné revolúcie sa dejú organizovane a najlepšími protagonistami sú práve študenti. O dianí rozhodujú burzy a šedé eminencie.
U nás budú voľby na budúci rok. Koho budem voliť? No určite nikoho, kto má milióny na voľby, tie je potrebné vždy vrátiť aj s úrokmi. Momentálne je tu súboj dvoch či troch finančných skupín. Nezaujímajú ma ľudia, ktorí nosia hodinky za 40 litrov, vôbec ma nezaujímajú ľudia, ktorí rozpredali a rozkradli republiku vo veľkej či malej privatizácii, vôbec ma nezaujímajú ľudia, čo predávajú 5 gramov bieleho či nechávajú účtovníctvo u babky na povale, nezaujímajú ma ani ľudia, čo nepoznajú desať božích a predávajú alkohol, nezaujímajú ma ani ľudia, čo nedodržali sľuby a nevrátili štátnu dotáciu za voľby, nezaujímajú ma ani ľudia, pre ktorých platí iba zákon, ale neplatí morálka, nezaujímajú ma ani ľudia, ktorí privatizovali či ktorí mali napojenie na zločincov. Tak koho vlastne voliť zo súčasných strán? Sú tu určité alternatívy, pozeral som si vystúpenia či činnosť a programy niektorých strán. No zatiaľ my vyšli možno dve tri. Jednou z nich je Slovenské hnutie obrody, síce malé hnutie, ale aspoň nemajú žiadnych privatizérov či napojenia na finančné skupiny a čuduj sa svete, druhou by bola asi KSS. Osobne si myslím, že im patrí ku cti, že sa k ideám prihlásili a myslím si, že to nie je tá Komunistická strana ako bola kedysi. Porovnával som si programy týchto dvoch strán a nebolo by naozaj od veci, ak by sa ešte poniektorí či už blogeri, alebo odborníci k nim pridali. Zastupujú totiž najširšie vrstvy obyvateľov. Ak by ste protestovali proti tomu. Ich ideológie a nezlučiteľnosti názorov, tak vedzte, že program a názory majú mnohé spoločné a základom demokracie je sloboda názoru a diskusie. Na začiatku bolo slovo a jeho slobodu nám garantuje aj ústava. V súčasnosti to už neplatí. Osobne radšej budem voliť menšie strany a nech ukážu, čo v nich je, ako tie ktoré tu boli doteraz. Nech môj hlas prepadne. Slováci potrebujú padnúť asi do stredu Zeme. Naozaj sú SHO a KSS až také rozdielne? Obe zastupujú strednú vrstvu a správajú sa v súčasnosti pronárodne. Programy si prečítajte, nie sú veľmi rozdielne. Po výbuchu spolupráce národných strán by to bola aj alternatíva. A minulosť KSS, na tú zabudnite. Komunisti odovzdali krajinu bez dlhov a v akej takej kondícii. Ešte len potom začala rozkrádačka, ktorú sme dovolil v mene kupónovej privatizácie za Mečiara a veľkej za Dzurindu. Družstvá sa rozbili a všetko dobré aj zlé bolo potrebné zlikvidovať. Od školstva až po priemysel. Úplný raj pre privatizérov a mafiu. Teraz sú z nich veľavážení politici a smotánka, ktorá na obrazovkách predvádza cirkus tomuto národu a v skutočnosti mnoho z nich má spoločné kšefty.