Ing. Gabriel Huraj

Dnes to bude veľmi dlhé, ale už mám toho tak trošku dosť.
Diskusia o voľbe zo zahraničia sa u nás často zúži na jednoduchý spor: buď poštou, alebo na ambasáde. Lenže podľa mňa je to zle položená otázka. Poštová voľba má svoje riziká. Voľba na ambasádach má zase problém dostupnosti. Ak chceme hovoriť vážne o demokracii v 21. storočí, mali by sme sa baviť o modernejšom riešení.

Nie o tom, ako nahradiť jednu nedokonalosť druhou. Ale o tom, ako vytvoriť systém, ktorý bude bezpečný, dostupný, overiteľný a zároveň zachová tajnosť voľby.
Poštová voľba nie je bez problémov
Treba si priznať, že hlasovanie poštou vôbec nie je ideálne. Volič nehlasuje v kontrolovanom priestore volebnej miestnosti. Nikto nevie zaručiť, že pri vypĺňaní lístka nestál niekto vedľa neho. Nikto nevie úplne vylúčiť nátlak v rodine, komunite alebo zo strany zamestnávateľa. Vyplnený lístok môže volič niekomu ukázať. Obálka sa môže stratiť, prísť neskoro alebo byť poškodená.
Problémom je aj podpis. Podpis voliča na obálke nie je silný moderný bezpečnostný prvok. Dá sa napodobniť, mení sa v čase a volebné komisie nemajú kapacitu skúmať podpisy forenzným spôsobom. Ak sa kontroluje príliš voľne, ochrana je slabá. Ak sa kontroluje príliš prísne, môže sa stať, že budú vyradené aj legitímne hlasy.
Pri parlamentných voľbách v roku 2023 sa na voľbu poštou zo zahraničia zaregistrovalo 72 993 voličov a návratné obálky poslalo 58 779 voličov. To ukazuje, že nejde o okrajovú tému, ale o desaťtisíce občanov Slovenskej republiky.

Ambasáda môže byť doplnok, nie univerzálne riešenie
Na druhej strane, ani voľba na ambasádach nie je automaticky zlá. Ak je zabezpečená komisia, urna, zápisnica, kontrola totožnosti a možnosť dohľadu, môže ísť o transparentný spôsob hlasovania.
Lenže ambasáda nie je pre každého za rohom.
Pre človeka žijúceho vo Viedni, Prahe alebo Brne to môže byť zvládnuteľné. Ale čo človek v Írsku, Škótsku, Kanade, USA, Austrálii alebo Ázii? Tam už nejde len o ochotu. Ide o čas, peniaze, dovolenku, rodinu, prácu, vzdialenosť a niekedy aj zdravotný stav.
Preto by som voľbu na ambasáde nepovažoval za problém, ak je jednou z možností. Problém nastáva vtedy, ak sa z nej stane jediná reálna možnosť pre ľudí v zahraničí.
Nestačí riešiť poštu a ambasády. Treba rozmýšľať modernejšie.
Ak vieme cez elektronický občiansky preukaz komunikovať so štátom, podávať žiadosti, podpisovať dokumenty a vybavovať úradné veci, mali by sme začať vážne hovoriť aj o bezpečnom digitálnom riešení volebného práva.

Nie naivne. Nie tak, že sa človek len niekam prihlási a klikne na stranu. Voľby sú citlivejšie ako bežná elektronická služba štátu. Systém musí splniť dve veci naraz:
musí overiť, že hlasuje oprávnený volič, ale zároveň nesmie vedieť, koho tento volič volil.
To je základ. Identita voliča a samotný hlas musia byť prísne oddelené.
Digitálny volebný token namiesto papierového voličského preukazu
Jedným z riešení by mohol byť digitálny volebný token.
Fungovalo by to jednoducho. Volič by sa vopred prihlásil cez štátnu elektronickú identitu, napríklad cez slovensko.sk, čipový občiansky preukaz, dvojfaktorové overenie a autentifikátor. Systém by overil, že má právo voliť, a vydal by mu jednorazový digitálny volebný token.
Tento token by nebol hlasom. Bol by len bezpečným oprávnením hlasovať iným spôsobom než v domácom okrsku.

Kto by o takýto token požiadal, bol by v domácom okrsku vopred označený ako volič, ktorý nebude hlasovať klasicky. Komisia by dostala pripravený zoznam rovnako ako dnes. Nemusela by mať počítač, nemusela by nič online overovať a nemusela by riešiť výpadky internetu.
Volič by sa jednoducho musel rozhodnúť vopred.
To je dôležité. Elektronizácia volieb nemusí znamenať, že každá okrsková komisia bude sedieť pri počítači a v deň volieb riešiť online prístupy. Práve naopak. Môže to fungovať podobne ako dnešný voličský preukaz, len namiesto papiera by existoval bezpečný digitálny token.

Zodpovednosť by bola na voličovi
Ak sa volič rozhodne pre digitálny token, nesie za to zodpovednosť. Rovnako ako dnes, keď si vybaví voličský preukaz. Ak si zvolí iný spôsob hlasovania, musí ho využiť.
Tým by sa zabránilo dvojitému hlasovaniu. Volič by nemohol raz hlasovať cez token a potom ešte prísť do domáceho okrsku. V zozname by už bolo vopred uvedené, že hlasuje iným spôsobom.
Výhodou je, že by sa nezvyšovala záťaž pre volebné komisie. Žiadne počítače v každej obci. Žiadne nové technické experimenty počas volebného dňa. Žiadne prihlasovanie členov komisie do systému.
Rozhodnutie by sa urobilo vopred. Komisia by pracovala s pripraveným zoznamom. Systém by zabránil duplicite.

Overiť hlas, ale neprezradiť voľbu
Dôležitou súčasťou takéhoto systému by mohol byť kontrolný kód. Volič by si po voľbách vedel overiť, že jeho hlas bol prijatý a započítaný.
Ale pozor: tento kód by nesmel dokazovať, koho volil.
To je zásadný rozdiel. Správne overenie by znelo: „Môj hlas bol prijatý a započítaný.“ Nesprávne a nebezpečné overenie by znelo: „Týmto viem dokázať, že som volil stranu X.“
Ak by človek vedel po voľbách niekomu preukázať, koho volil, otvorilo by to dvere kupovaniu hlasov, nátlaku a vydieraniu. Preto musí systém umožniť kontrolu započítania hlasu, ale nie dokazovanie politickej voľby tretej osobe.
Inšpirácia existuje, ale netreba ju kopírovať slepo
Estónsko používa internetové hlasovanie už od roku 2005. Volič tam môže hlasovať elektronicky počas určeného obdobia, môže svoj elektronický hlas zmeniť a ak hlasuje aj papierovo vo volebnej miestnosti, počíta sa papierový hlas. Estónsky systém tiež oddeľuje osobné údaje od elektronických hlasov pred sčítaním.
Estónsky príklad však netreba vnímať ako hotový recept, ktorý stačí skopírovať. Skôr ako dôkaz, že o takýchto systémoch sa dá rozmýšľať vážne. Zároveň ukazuje, že dôležitá je možnosť opakovanej voľby, overovania, šifrovania, auditu a verejnej kontroly. Estónska volebná správa uvádza aj mechanizmus, ktorým si volič môže skontrolovať, či jeho internetový hlas dorazil na server.
Elektronická voľba by mohla znížiť aj motiváciu kupovať hlasy
Ak by systém umožňoval opakované elektronické hlasovanie s tým, že platí len posledný hlas, znižuje sa motivácia kupovať alebo vynucovať hlasy. Ten, kto by chcel hlas kúpiť, by nikdy nemal istotu, že volič neskôr svoj hlas nezmenil.

Samozrejme, ani elektronická voľba nie je bez rizík. Problémom môže byť napadnuté zariadenie, zle navrhnutý softvér, kybernetický útok alebo nátlak v domácom prostredí. Preto by takýto systém musel byť auditovaný, verejne kontrolovateľný a zavádzaný postupne.
Ale ak porovnávame podpis na obálke s kombináciou čipového občianskeho preukazu, dvojfaktorového overenia, autentifikátora, jednorazového tokenu, šifrovania a kontrolného kódu, elektronické riešenie môže byť do budúcnosti výrazne silnejšie.
Nejde o menej demokracie, ale o lepšiu demokraciu
Podstata nie je v tom, či sme za poštu alebo proti pošte. Ani v tom, či sme za ambasády alebo proti ambasádam.
Podstata je v tom, že Slovensko by nemalo riešiť voľby nástrojmi minulosti, ak má k dispozícii technológie budúcnosti.
Poštová voľba zvyšuje dostupnosť, ale má bezpečnostné slabiny. Ambasáda môže byť transparentná, ale nie je dostupná pre každého. Papierový voličský preukaz je zbytočne ťažkopádny. Podpis na obálke nie je moderný bezpečnostný prvok.

Preto by sme mali začať hovoriť o digitálnom volebnom tokene.
Nie ako o náhrade volebných komisií. Nie ako o chaose v deň volieb. Nie ako o experimente v každej obci. Ale ako o modernom nástroji, ktorý by nahradil papierové oprávnenia, znížil riziko duplicity, umožnil hlasovať mimo domáceho okrsku a časom mohol byť základom bezpečnej elektronickej voľby.
Spor o voľbu zo zahraničia by sa nemal skončiť pri otázke, či pošta alebo ambasáda. To je príliš úzke rozmýšľanie.

Skutočná otázka znie:
Ako vytvoriť systém, ktorý bude dostupný, bezpečný, overiteľný a zároveň zachová tajnosť hlasovania?
Môj návrh je jednoduchý: začnime digitálnym volebným tokenom.
Volič sa rozhodne vopred. Overí sa cez štátnu elektronickú identitu. Dostane jednorazové oprávnenie hlasovať iným spôsobom. V domácom okrsku bude vopred označený. Komisia nepotrebuje počítač. Hlas zostane tajný. Po voľbách si volič vie overiť, že jeho hlas bol započítaný, ale nevie tým nikomu dokázať, koho volil.
To nie je oslabenie demokracie.
To je jej modernizácia.
Pošta nie je ideál.
Ambasáda nie je riešenie pre každého.
Papierový preukaz patrí do minulosti.
Budúcnosťou by mal byť bezpečný digitálny volebný token.

A keď už chceme byť ako Švajčiarsko…

Veľmi pekne znie veta: „Prečo to nemôžeme mať ako vo Švajčiarsku?“ Túto argumentáciu použil aj Alojz Hlina, keď pri debate o voľbe zo zahraničia poukázal na švajčiarsky model, kde sa bežne hlasuje poštou a volič dostáva materiály vopred. Podľa medializovaného vyjadrenia hovoril o tom, že vo Švajčiarsku občania môžu voliť poštou aj v rámci krajiny mesiac dopredu a nikto tam údajne nerieši „dojemnú obavu o tajnosť“.

No výborne. Buďme ako Švajčiarsko.
Len potom si prosím nezoberme zo Švajčiarska iba obálku a známku. Zoberme si celý balík.
Zoberme si kantóny s obrovskou mierou samosprávy. Zoberme si dlhoročnú kultúru referend. Zoberme si vysokú dôveru občanov v inštitúcie. Zoberme si presné pravidlá, administratívnu disciplínu, úradnícku kvalitu, stabilitu a politickú kultúru, kde sa štát nesnaží každé voľby prešiť podľa toho, komu sa práve hodia hlasy.
Lebo povedať „vo Švajčiarsku to funguje“ je trochu ako povedať: „Vo Švajčiarsku fungujú vlaky, tak prečo by sme nemohli mať také isté?“ Môžeme. Len potom treba riešiť aj koľajnice, údržbu, disciplínu, rozpočet a nie len vytlačiť na stanicu plagát s kravou a horami.
Áno, Švajčiarsko má široko používané hlasovanie poštou. Ale Švajčiarsko má zároveň úplne inú politickú, administratívnu a občiansku tradíciu. Tam občan nehlasuje poštou preto, že štát nevie vymyslieť nič lepšie, ale preto, že celý systém je na pravidelnom hlasovaní, dôvere a kontrole postavený.
U nás sa však niekedy tvárime, že keď zo zahraničia preložíme jednu vetu, máme vyriešený celý volebný systém.
Nemáme.

Ak chceme byť ako Švajčiarsko, tak nehovorme len o pošte. Hovorme aj o dôvere, kontrole, samospráve, transparentnosti, stabilite pravidiel a modernizácii. A možno sa potom dostaneme k tomu, že v roku 2026 nie je najväčší výdobytok demokracie obálka putujúca cez pol sveta, ale bezpečný digitálny systém, kde volič svoju identitu overí elektronicky, hlas zostane tajný a po voľbách si môže skontrolovať, že bol započítaný.
Lebo áno, môžeme sa inšpirovať Švajčiarskom.

Ale prosím, nie spôsobom:
„Dajme si ich poštu, ale nechajme si náš chaos.“

Mladí odchádzajú. Prekvapenie storočia?

Na Slovensku sa pravidelne objavuje veľké politické divadlo s názvom: „Mladí nám utekajú do zahraničia!“ Vystupujú v ňom všetci – od Progresívneho Slovenska, cez rôzne rady, platformy, študentské zoskupenia, až po ľudí, ktorí ešte včera nevedeli nájsť Estónsko na mape, ale dnes presne vedia, ako má fungovať moderný štát.
Samozrejme, znie to dramaticky. Mladí odchádzajú. Slovensko krváca. Budúcnosť balí kufre. A potom príde pointa: toto vraj spôsobila výlučne aktuálna koalícia. Lebo predtým sme tu mali zrejme severskú krajinu s nemeckými platmi, švajčiarskymi službami a estónskou digitalizáciou, len sme si to akosi nevšimli.

Lenže realita je trochu menej pohodlná. Migrácia mladých ľudí zo Slovenska nie je problém posledného roka, jednej vlády ani jednej koalície. Je to dlhodobý jav, ktorý vznikal roky. A podpísali sa pod neho všetci, ktorí sa pri moci striedali, tvárili sa, že školstvo je priorita, zdravotníctvo je priorita, regióny sú priorita, mladí sú priorita – a potom sa priority stratili niekde medzi tlačovkou, eurofondmi a straníckou nomináciou.
A áno, Slovensko má problém s odchodom mladých ľudí. Lenže keď sa pozrieme na Európu, nie sme žiadny unikátny prípad národnej katastrofy. Väčšiu alebo porovnateľnú emigráciu majú či mali aj krajiny ako Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko, Portugalsko, Írsko či Poľsko. Ale to sa už do jednoduchého statusu na sociálnu sieť nehodí. Tam lepšie funguje veta: „Mladí odchádzajú kvôli Ficovi.“ Prípadne z druhej strany: „Mladí odchádzajú kvôli liberálom.“ A vybavené. Analýza na úrovni školského bufetu.

Najväčší problém však nie je samotný odchod. Mladí vždy cestovali, študovali, skúšali svet. Problém je, že sa mnohí nechcú vrátiť. A tu už nestačí ukázať prstom na jednu vládu. Za to môžu nízke platy, slabé služby, chaos v školstve, nedôvera v štát, regionálne rozdiely, mizerná politická kultúra a atmosféra, v ktorej sa z každého nesúhlasu robí občianska vojna.
A tu sa dostávame k najväčšiemu paradoxu. Tí, ktorí dnes najhlasnejšie plačú nad odchodom mladých, sami často prispievajú k atmosfére, z ktorej mladí utekajú. Neustále strašenie, moralizovanie, nálepkovanie, nenávisť, manipulácie a brutálne zjednodušenia. Jedni robia zo Slovenska fašistickú dieru, druhí z každého mladého človeka v zahraničí odrodilca alebo obeť propagandy. Výsledok? Normálny človek si povie: ďakujem pekne, radšej idem tam, kde ma nebudú denne presviedčať, že žijem v apokalypse.
Takže áno, mladí ľudia zo Slovenska odchádzajú. Ale prestaňme sa tváriť, že je to výlučne vizitka jednej koalície. Je to vizitka celého politického prostredia. Koalícií aj opozícií. Starých strán aj nových spasiteľov. Všetkých, ktorí roky rozprávali o budúcnosti, ale budúcnosť zatiaľ sedela na Ryanairi, vlaku do Prahy alebo autobuse do Viedne.
A možno by bolo dobré prestať mladých používať ako rekvizitu v politickom boji. Lebo ak sa niečo mladým ľuďom naozaj hnusí, tak je to práve táto falošná starostlivosť. Päť minút plaču pred kamerou, desať minút nenávisti na sociálnej sieti a potom ďalšie štyri roky nič.
Slovensko nepotrebuje ďalší hysterický status o tom, že mladí odchádzajú. Slovensko potrebuje krajinu, do ktorej sa oplatí vrátiť. A to sa nedá vybudovať ani klamstvami, ani nenávisťou, ani tým, že si každá politická strana spraví z mladých ľudí vlastný volebný plagát.
A teraz trochu štatistiky, lebo emócie samy nestačia
Keď už teda počúvame, ako „mladí húfne utekajú zo Slovenska“, bolo by férové pozrieť sa aj na čísla. Nie preto, aby sme problém zľahčovali. Problém existuje. Ale preto, aby sme z neho nerobili lacnú politickú kulisu na každú tlačovku.
Podľa Eurostatu v roku 2023 z krajín EÚ emigrovali takmer 3 milióny ľudí. Najviac v absolútnych číslach zo Španielska, Nemecka a Francúzska. A teraz príde tá nepríjemná časť pre domácich katastrofistov: Slovensko malo podľa Eurostatu v roku 2023 najnižší počet oficiálne evidovaných emigrantov v celej EÚ – približne 4 500 osôb. Ešte aj Estónsko, ktoré je menšie, malo okolo 12 500.
Samozrejme, každý, kto pozná Slovensko, vie, že oficiálne čísla treba brať opatrne. Veľa ľudí sa pri odchode do Česka, Rakúska, Nemecka alebo Británie jednoducho neodhlási z trvalého pobytu. Čiže áno, reálny počet Slovákov v zahraničí je vyšší. Ale ak chceme hovoriť vážne, musíme rozlišovať medzi oficiálnou emigráciou za rok, dlhodobou diasporou a politickým plačom do kamery.
Ak použijeme širší ukazovateľ — teda koľko ľudí narodených v danej krajine žije v zahraničí — Slovensko už nevyzerá ako krajina s nulovým problémom, ale ani ako európsky rekordér. UN DESA vo svojom datasete International Migrant Stock 2024 sleduje ľudí narodených v jednej krajine, ktorí žijú v inej krajine; ide teda skôr o „zásobu emigrantov“, nie o ročný odchod.
Pri Slovensku sa odhad pohybuje približne okolo 390-tisíc ľudí narodených na Slovensku žijúcich v zahraničí, čo je asi 7 % populácie. To nás radí skôr do strednej kategórie EÚ – nie medzi krajiny s najnižšou emigráciou, ale rozhodne ani medzi najväčších európskych „vývozcov obyvateľstva“.
Kde sme približne v porovnaní s EÚ
Krajina Odhad podielu ľudí v zahraničí Postavenie voči Slovensku
Portugalsko cca 20 – 25 % výrazne vyššie
Bulharsko cca 19 – 20 % výrazne vyššie
Chorvátsko cca 18 – 22 % výrazne vyššie
Rumunsko cca 18 – 20 % výrazne vyššie
Litva cca 15 – 17 % vyššie
Írsko cca 15 – 20 % vyššie
Poľsko cca 8 – 12 % podobné až vyššie
Lotyšsko cca 8 – 10 % podobné až vyššie
Grécko cca 8 – 10 % podobné až vyššie
Slovensko cca 7 % stred EÚ
Maďarsko cca 6 – 8 % podobné
Estónsko cca 6 – 8 % podobné
Česko cca 4 – 6 % nižšie
Nemecko, Francúzsko, Španielsko nižšie percentuálne, vyššie absolútne iný typ problému
Bulharsko je dobrý príklad: podľa dát odvodených z UN DESA malo v polovici roka 2024 približne 1,25 milióna emigrantov, čo je pri veľkosti krajiny úplne iná liga než Slovensko. Litva má podľa európskych štatistík tiež výrazný odliv – v roku 2023 až 75 % jej emigrantov smerovalo mimo EÚ, čo bol najvyšší podiel v Únii.
Čiže keď niekto tvrdí, že Slovensko je v odchode mladých úplná európska tragédia, treba sa nadýchnuť. Áno, máme problém. Ale nie sme ani Litva, ani Bulharsko, ani Rumunsko, ani Chorvátsko, ani Portugalsko. Sme skôr krajina, ktorá má stredne veľkú diasporu, ale zároveň obrovský talent urobiť z každého problému hysterickú občiansku vojnu.
A tu prichádza tá politická irónia. Keď dnes niekto z PS, RVŠ alebo rôznych aktivistických kruhov vystúpi s dramatickou vetou, že „mladí odchádzajú, lebo súčasná vláda“, je to síce mediálne použiteľné, ale intelektuálne trochu chudobné. Lebo mladí neodišli zo Slovenska len včera večer po tlačovke koalície. Odchádzali aj počas vlád, ktoré sa tvárili moderne, európsky, odborne a neviem ešte ako farebne. A výsledok? Stále tie isté problémy: školstvo, bývanie, platy, regióny, zdravotníctvo, dôvera v štát.
Takže áno, súčasná koalícia nesie svoj diel zodpovednosti. Ale tváriť sa, že celé Slovensko pokazili iba títo a predtým sme tu mali malý Singapur pod Tatrami, je jednoducho rozprávka pre voličov s krátkou pamäťou.
Rovnako smiešne je, keď druhá strana robí z každého mladého človeka v zahraničí zradcu, liberála, obeť propagandy alebo niekoho, kto „nepochopil národné hodnoty“. Nie. Mnohí jednoducho odišli tam, kde majú lepšie školy, lepšie pracovné podmienky, normálnejšiu komunikáciu a menej politického revu.
Pravda je menej pohodlná pre všetkých: odchod mladých je vizitkou celého politického prostredia, nie iba jednej vlády. Koalície aj opozície. Starých strán aj nových spasiteľov. Konzervatívcov aj liberálov. Všetkých, ktorí roky sľubovali, že školstvo je priorita, mladí sú priorita, regióny sú priorita — a potom sa priority tradične stratili medzi tlačovkou, statusom a najbližším prieskumom.
Slovensko teda nie je európsky rekordér v emigrácii. Ale je európsky talent v tom, ako z reálneho problému urobiť politický cirkus. A možno práve od toho mladí utekajú najviac