Ing. Gabriel Huraj

Tento rok som sa rozhodol prihovoriť k rodičom a nie deťom. Prečo asi? Aká matka, taká Katka. Aký otec, taký syn. Čo otec raz, to syn dvakrát. Zopár starších porekadiel.
Vážení rodičia, to či vaše dieťa dostane v škole jednotku, alebo guľu, nie je vecou iba školy a učiteľov, ale hlavne určitým aktom výchovy a vzťahov v rodine. Učiteľ nemôže za to, ako chodí dieťa do školy, špinavé, smradľavé či sprosté a nenaučené. Možno by mali vzniknúť školy pre vás – rodičov. Možno by rodičom mohli učitelia ukázať, ako sa správajú ich detičky v škole, ale aj mimo školy.
Ignorácia, bavkanie sa s mobilmi, počúvanie hudby počas vyučovania atď. Ako neminister školstva by som okamžite zakázal používanie mobilov v školách. Možno by som zaviedol aj uniformy. Určite by som zredukoval počet vysokých škôl a odborov. Takých sociálnych pracovníkov máme tisíce, len to akosi nevidíme v teréne. Počet miest na vysokých školách je premrštený. Môže sa prihlásiť prakticky každý.
Ako neminister by som dokonca zaviedol kamery v triedach a neskôr púšťal krátke videá, vám rodičom z „excelentných“ odpovedí a „slušného“ správania vašich potomkov.
Iste, všetci vidíte to svoje dieťa na vysokých postoch. Robiť manuálne už nemá kto. Čo by sme si špinili ruky, bude z potomka inžinier, lekár, ajtíčkár či právnik, ak nič z toho, tak sociálna práca či politológia to istí a miesto na úrade práce je temer stopercentné.
Vaše deti zabudli čítať a logicky uvažovať! Načo vlastne, keď majú vzor doma? Koľko kníh ste spolu prečítali a koľkých ste sa spolu rozprávali? Kedy ste vyskúšali vaše dieťa z učiva čo preberajú a vlastne, rozumeli ste mu?
Ako keramikovi sa mi raz stalo, že na predvádzačke som pustil za hrnčiarsky kruh jedno dievča. Sedelo a točilo a točilo a nejako jej to nešlo. Po dlhšom čase, keď už si to chceli viacerí vyskúšať a čakali a čakali jej bolo do plaču. Preto som sa jej opýtal, o čo vlastne ide. Ona na to, že vraj má jednu aplikáciu a tam jej to išlo a teraz jej to vôbec nejde.
Takto to vyzerá aj v skutočnosti, vážení rodiča, ale aj učitelia. Deti už nevedia určiť svetové strany, orientovať sa v teréne, či navariť jednoduché jedlo, zatĺcť klinec či vystrúhať si hoci píšťalku. Chýbajú im skúsenosti nie z informatiky, ale zo života! Ako neminister by som znova vrátil technické práce, pestovateľské práce, či iné práce v teréne a nie prácu na PC. Čo sa stane, ak vypnú raz elektrinu? Ako budú vaše deti žiť? O to či sa o vás postarajú aj v starobe, nemusí byť ani reči. Nepostarajú sa! Veď mali doma príklad! Spoločnosť a výchova to nie je škola, ale rodina! Zbytočne sa budete sťažovať na učiteľov. Áno, nie všetci sú dokonalí, nie všetci všetko ovládajú, nie sú to encyklopédie. No snažia sa zanedbanú rodičovskú výchovu dobiehať na úkor vyučovania. Ako kedysi odznelo v jednom vtipe.
Psychológ: Vážení rodičia, váš syn nemá žiadnu disgrafiu, dislexiu, ani nie je hyperaktívny a nemá žiadnu inú diagnózu. Je to len lenivý, rozmaznaný, arogantný, drzý spratok!
Musel som použiť tento čechizmus, pretože slovenský ekvivalent by vymazali.
Vážení rodičia. Vaše deti nie sú geniálne, ináč by to u nás ináč vyzeralo. Tých geniálnych je možno 1% populácie a aj to je veľa. Škola je inštitúciou vzdelávacou a výchovná časť by mala byť vštepovaná hlavne z domu. Prajem žiakom pevné nervy, učiteľom ešte pevnejšie a rodičom zlatú trpezlivosť s ich pokladmi.