Ing. Gabriel Huraj

…Alebo o tom, kam až môže siahať vkus reklamy. Nevravím, že konkurencia nemá byť, ale aspoň s nejakým vkusom a bez urážky občanov. Pre menovanú banku, aspoň podľa reklamy, nie sú malí sporitelia ničím.
Slovensko nie je bohatá krajina. Mnoho ľudí prežíva zo dňa na deň. Tu si niekto pustí reklamu, ako keby sme žili v Monaku, alebo niekde na Kajmanoch. Ja aspoň viem, že aj ten kus zarobených peňazí, čo mi stačí akurát na prežitie, som odrobil poctivo. Vôbec nie je dôležité, koľko peňazí má človek, ale vážim si tých, ktorí vyrábajú či ponúkajú nejaké služby prospešné ľuďom.
Bankovníctvo, alebo finančné služby k týmto činnostiam nepatria. Kedysi sme boli naučení na šetrenie a skromnosť. Na dovolenku sa išlo vtedy, ak na ňu bolo. Nikomu neprekážalo, že sme tento rok neboli pri mori. V bankách boli peniaze kryté zlatom. Teraz nie sú kryté absolútne ničím. Každý mesiac strácajú na hodnote.
Reklama nás masíruje naozaj do nepríčetnosti. Zobrať si úver na dovolenku, TV, počítač. Koľko vecí je z toho potrebných pre život? Dostali sme sa do fázy absolútnej spotreby. Čiže vrchol pádu máme mierne za sebou a len môžeme čakať, kedy to spadne na dno.
Podobným príkladom v reklame sú aj narážky Prima banky s modrým prasiatkom na Slovenskú sporiteľňu, ktorá si tiež dáva „štedro“ platiť za svoje služby. V Čechách či Nemecku konečne dostali rozum a začínajú sa súdiť s bankami za poplatky pri vedení hypotekárnych účtov a podobne. Kedy už budeme mať rozum aj na Slovensku?
Nikdy. Či už vláda – pravá ruka bankového systému, alebo firmy nás jednoducho tlačia k tomu, aby sme mali účty v bankách. Tým majú absolútny prehľad o pohyboch, majetku a o celkovom toku financií. Dostali sme sa pod absolútnu kontrolu a zadlžovanie je jeden z ideálnych prostriedkov na ovládanie ľudí. Na to slúži aj reklama. Kupovať si zbytočné veci.
Trošku parafrázy: Naozaj nie som taký bohatý, aby som sa mohol neustále zadlžovať. Radšej prežiť bez dlhov, ale skromne, ako s dlhom a so stratou slobody.