Ing. Gabriel Huraj

Po dlhšej dobe som mal optimistický pohľad na ľudí a na to, že ešte nie je všetko stratené. Predchádzala tomu situácia, v ktorej zohral hlavnú rolu epileptický záchvat. Jedna mladá mamička dostala záchvat. Prvá zareagovala oproti sediaca a zachytila dieťa v klokanke. Okamžite priskočil chlapčisko v modrom tričku a tak profesionálne poskytol prvú pomoc a stabilizovanú polohu, že som len pozeral. Pridali sa k pomoci ešte dvaja a to jedna blondínka a ďalší vedľa sediaci študent.
Sedel som ďalej a najprv sme nevedeli, čo sa vlastne deje. Až potom, keď ju dali na zem a ukľudnili, postarali sa o dieťa a zavolali sanitku. Rýchle a pohotové poskytnutie prvej pomoci bolo naozaj hrdinské. Nie ako Rozboril či Polnišová, ktorí sa pri každej pomoci prezentujú v médiách. Nikto nerobil selfie, ani si to nefotil na mobil, aspoň dúfam.
Neznámi hrdinovia sú naozaj medzi nami. Privolaná rýchla zdravotná pomoc prišla cca do 10 minút, vlak meškal asi 20 minút. Nikto sa nerozčuľoval a každý pochopil situáciu. Ľudský život je prioritný. Vlak vedúca zastavila vlak a ten počkal na sanitku. Mamičke s dieťaťom pomohli vystúpiť. Chalan v modrom tričku jej dal ešte aj celú fľašu vody a krátky príbeh z vlaku sa skončil šťastne. Tieto tváre som si však zapamätal.
Títo obyčajní ľudia zjavne nepotrebujú reklamu ani nič iné. Možno sa nikdy nestretneme a vypustia to zo svojich hláv ako bežnú vec, na ktorú by mal zareagovať podobne každý z nás. Karma každého dobehne. Možno z takýchto obyčajných malých hrdinstiev by si mali zobrať príklad papaláši a nefotiť sa, ako poskytujú pomoc utečencom a fotiť sa pritom, alebo urobiť si z toho srdcervúce relácie. Pre mňa sú práve tí ľudia z vlaku hrdinovia.