Aj takto sa dá hodnotiť básnická zbierka Dušana Onodyho. Sabinovčanom ho netreba predstavovať. Učiteľ, SBSkár, umelec, hudobník, básnik ….. multitalent s charakteristickým menom. Skutočne má asi meno vplyv na osobnosť, v prípade Dušana určite. Má veľkú dušu pre hudbu, čím pôsobí na ľudí. Zbieročka aj s fotografiami je spoveďou umelca. Niekde drsná, inde láskavá.
G.H.: Dušan, poznáme sa už roky a spomínam si, ako ste džemovali spolu s Heľeninimi očami na jednej akcii a teraz to premostenie. Neuvažoval si aj nad zhudobnením či určitým recitálom? V pozadí Duo Farsa a…
D.O.: Spájanie je síce pozitívna cesta vo viacerých životných smeroch, ale u mňa nie. Ak tvorím hudbu, tak je to hudba, ak píšem, tak píšem, ak sa mlátim v SBS tak ….haha, ale v rámci koncertov Dua Farsa máme medzi skladbami hovorené slovo a je v ňom aj kúsok poézie a odkazu ľudstvu o hodnotách. To džemovanie s kapelou Heľenine oči, inak ty si bol usporiadateľ, ak si pamätám. To bola jedna z top akcií v Sabinove.
G.H.: Nebudem ti dávať obligátnu otázku, že prečo básniš, ale skôr, ako ti to napadlo? Chlap ako hora a poézia? Ide to dokopy?
D.O. : Všetky nemožné kombinácie sú možné, ak človek cíti, že má k niečomu vzťah, že má túžbu sa o niečo podeliť. Nemusí byť ani telesná či mentálna predispozícia. Nemusí ísť o enormné výkony. Stačí radosť z danej aktivity jedinca. Mňa donútila písať na strednej škole (Súkromné hudobné a dramatické konzervatórium na Požiarnickej ulici v Košiciach) zlá známka zo SJ. Profesorka vycítila z hovoreného prejavu nejaký potenciál a povedala, že mám hodiť niečo na papier. A tak to potom išlo pravidelne a aj poslala báseň na súťaž Matičná jeseň 1994, kde som získal druhé miesto vo vlastnej tvorbe. A tak sa o dobrú známku snažím vlastne dodnes.
G.H.: Pôsobíš aj v SBSke, skúšal si už niekedy „nepodareným“ fanúšikom niečo zarecitovať predtým, ako ich spacifikuješ?
D.O. : Samozrejme, to je prvotný kontakt s narušiteľom, síce nie báseň, ale slová na odvrátenie napätej situácie. Na to dáva pozor moje vedenie SBS Rado Kmec a Jakub Šoltés. No keby som spustil báseň v nejakej kope trepúcich sa chlapov, asi by vznikli na mojom chrbte krvavé sonety, haha.
G.H.: Kto s tebou spolupracoval pri tvorbe a samotnej realizácii na tomto projekte a ako si sa cítil pri fotení?
D.O. : Využijem tento rozhovor na poďakovanie Fondu Kultminor za finančný príspevok, inak ešte, že som nepotreboval pomoc od poslancov mesta, lebo keď som žiadal príspevok na debutové CD Dua Farsa, tak komisia pre posudzovanie žiadostí o dotácie z rozpočtu mesta neposkytla ani cent domácemu reprezentujúcemu Duo Farsa. V knihe fotografie a grafickú podobu profesionálne mal pod palcom Miro Fabián a jeho 1826 Photostudio, jazyková korektúra pod dozorom Jany Gáborovej Krokovej a vydavateľstvom bolo Z. Magdova Tlačiareň s.r.o. Samotné fotenie bolo úžasné. Žiar reflektorov mám rád. Miro je absolútny profesionál.
G.H.: Jedna otázka, na ktorú by chcelo vedieť odpoveď značné osadenstvo. Prečo sa stále tváriš na fotkách ako boxer pred zápasom? Veď ty nemáš vôbec takú povahu
D.O. : Čo je povaha? Tá má byť tvárna s ohľadom na danú situáciu prispôsobivá, nie je jedna fádna, oslepujúca, úsudok nemenná, aspoň u mňa. Každá značka, či už módna, športová, automobilová má svoje logo, tak tento pohľad je mojou značkou. Inak, skvele zaberá na nežné pohlavie, haha. Manželke neukážem tento rozhovor. Predtým som na fotkách kúsal ľudí fotiacich sa s nami s Ferom, ale začali ma napodobňovať iní. A tak tento pohľad nedá každý, našťastie.
G.H.: Uvažuješ aj o tom, že by si niekedy spísal zážitky z koncertov a vystúpení?
D.O.: Och, to musí kolega Fero Godla, moja pamäť je krátkodobá a deravá. A keďže sme odohrali okolo 810 koncertov, tak tých zážitkov bolo 810, keďže každý koncert bol výnimočný na zážitky. Počet koncertov viem, lebo ich počítame.
G.H.: Decká, ktoré učíš, už majú učiteľa nielen hudobníka, ale aj básnika a už si aj v kalendári ako osobnosť Sabinova, čo s toľkou slávou?
D.O.: Noooo, sláva, joj nie, radšej že trochu mediálne známy. Dúfam, verím, že motivujem žiakov zo ZUŠ Sabinov aj ľudí z okolia robiť niečo pre tento svet, aby bol krajší, hodnotnejší. Treba zanechať stopu pre generácie s odkazom, ísť za svojím snom.
G.H.: Má poézia ešte miesto v súčasnom svete ? To je jedna z tých triviálnych otázok, ale fakt ma to zaujíma.
D.O.: Poézia a každé písane literárne slovo má obrovský význam. Nech ľudia nečítajú len správy o katastrofách, kde aká modelka zjedla až tri zemiaky, politické perlivé výroky, klebety, pikošky. To ich dušu a osobnosť neokreše. Ale báseň, pohľad na obraz, vypočutie klasického koncertu, návšteva divadla áno. Celkovo umenie je most, jazyk, prostriedok, cesta, liek, návod, ako byť ľudskejší.
G.H.: Existuje nejaká kniha, ktorá ťa neskutočne ovplyvnila a zmenila tvoj pohľad na poéziu alebo na literatúru ako celok?
D.O.: Áno, autori Charles Baudlaire, Wiliam Blake, Marcus Aurelius, Salman Rushdie či Boris Filan.
G.H.: Ako sa vyrovnávaš s kritikou a nepríjemnými ohlasmi na tvoje diela?
D.O. : Kritiku na moje diela neprijímam. Sú to moje diela, neprerábam už existujúce, ktoré buď niekto prerobí dobre, alebo zle v porovnaní s originálom. Moje sú moje a tie sa môžu len páčiť alebo nie. Škatuľkovať, porovnávať ich nemá niekto prečo. Ja som to tak cítil a tvoril som bez nejakého vzorca a návodu už danej narysovanej štruktúry.
G.H.: Ktorý je tvoj „guilty pleasure“ v poézii – teda nejaký štýl alebo téma, ktorú miluješ aj napriek tomu, že sa odlišuje od tvojho vlastného štýlu?
D.O. : Mám rád nečakané, prekvapivé až desivé zvraty a konce. Kombináciu dvoch slov, z ktorých sa dá napísať slohová práca na sto slov. Tému ľudských pováh mám rád.
G.H.: Ak by si mal zorganizovať „poetický večierok“ s inými básnikmi, ktorí by boli na pozvánke a prečo by si si vybral práve ich ?
D.O.: Och, tak to by ich bolo obrovské množstvo, už zo Slovenska by ich bolo na plnú sálu. Nedá sa vymenovať pár autorov. Vážim si prácu a odvahu každého jedného, že ide s vlastnou kožou na trh. Som vďačný každému za hoci len jednu myšlienku, ktorá ľuďom dáva silu rozuzliť ich problém a dodajú nádej žiť.
G.H.: Aký je najbizarnejší príbeh alebo situácia, ktoré ťa inšpirovali k napísaniu nejakej básne?
D.O.: Boli to tragické situácie z môjho života. Nečakaná smrť mojej mamy a týždeň na to smrť mojej sestry a ďalších ľudí z okolia. Za 4 roky okolo 6 ľudí. Moje náhle dva infarkty. Z mojej straty chuti žiť, áno, aj také stavy som mal/mám. A to človeku napadnú myšlienky hodné dať na papier. Pre mňa je svet už smutné miesto.
Vďaka za rozhovor.
Foto: Miro Fabian
Celá debata | RSS tejto debaty