Ing. Gabriel Huraj

Na Slovensku máme krásny zvyk. Keď chceme niekomu pomôcť, najprv mu vysvetlíme, prečo si tú pomoc vlastne nezaslúži.

Najnovšie sa to krásne ukazuje pri podpore samostatnej zárobkovej činnosti cez úrad práce. Človek by si naivne myslel, že ak je niekto evidovaný na úrade práce, chce pracovať, má nápad, podnikateľský zámer a chuť vytvoriť si vlastné pracovné miesto, štát povie: výborne, poďme mu pomôcť.
Ale nie. To by bolo príliš jednoduché. A hlavne málo slovenské.
Eurofondová logika: pomôžeme vám, ak ste si predtým príliš nepomáhali sami
Národný projekt „Finančné stimuly pre zamestnanosť“ – Aktivita 2 „Podpora SZČO“ má krásny cieľ. Zvýšiť zamestnanosť a zamestnateľnosť. Už len pri tejto formulácii človek cíti európsku nádej, sociálnu inklúziu, rovnosť príležitostí a všetky tie pekné slová, ktoré dobre vyzerajú v projektovej dokumentácii.

Lenže potom príde slovenská realita.

V podmienkach projektu sa objaví veta, že žiadateľ nemohol prevádzkovať alebo vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť v období 3 rokov pred podaním žiadosti. Čiže ak ste podnikali, nevyšlo vám to, skončili ste, prihlásili ste sa na úrad práce a chcete sa znovu postaviť na nohy, štát vám povie: prepáčte, vy ste sa už raz snažili. To sa neodpúšťa.
Ideálne je zrejme nikdy nepodnikať, nikdy nič neskúsiť, nikdy sa nepomýliť a čakať v dokonalom stave úradníckej čistoty. Až potom ste vhodný kandidát na podporu podnikania.
Bývalý živnostník ako podozrivý živel
Normálny človek by povedal, že bývalý živnostník má výhodu. Vie, čo je faktúra, vie, že odvody nie sú folklórna tradícia, vie, že zákazník nie je mýtická bytosť, a možno už pochopil aj to, že „budem si robiť sám na seba“ neznamená „budem mať viac voľného času“.

Ale v logike úradu je to zjavne problém.

Podnikal si?
Tak počkaj.
Skúsil si to?
Podozrivé.
Neuspelo ti to?
Ešte podozrivejšie.
Chceš to skúsiť znova, tentoraz lepšie?

No to už je takmer drzé.

Štát tu nevytvára podmienky pre druhú šancu. Štát vytvára čakáreň. A nie hocijakú. Trojročnú.
§ 49 verzus § 54: keď projekt zhorší to, čo mal zlepšiť
A teraz prichádza najkrajšia časť celej tragikomédie. Máme tu štandardný zákonný nástroj podľa § 49, ktorý je určený na podporu samostatnej zárobkovej činnosti. Ten má svoje pravidlá, evidenciu, podmienky, kontroly, povinnosti. Nikto nehovorí, že peniaze sa majú rozdávať z okna úradu práce ako letáky pred supermarketom.
Ale potom príde národný projekt podľa § 54, spolufinancovaný z európskych zdrojov, ktorý má podporovať zamestnateľnosť. Človek by čakal, že projekt zlepší možnosti, rozšíri prístup, pomôže ľuďom, ktorí sa chcú vrátiť na trh práce.

Lenže slovenská verzia pomoci často vyzerá takto:
Máme pre vás nový projekt, ktorý vám pomôže menej ako starý nástroj. (skoro ako betón v prešovskej nemocnici)

To je asi nový druh inovácií. Eurofondová modernizácia smerom dozadu.
Európska pomoc po slovensky

Na papieri to znie krásne: zvýšenie zamestnanosti, podpora samozamestnania, pomoc znevýhodneným uchádzačom.
V praxi to môže vyzerať takto:
„Dobrý deň, som nezamestnaný, mám podnikateľský zámer a chcem si vytvoriť pracovné miesto.“
„Výborne. A podnikali ste v posledných troch rokoch?“
„Áno, ale skončil som, preto som teraz evidovaný na úrade.“
„Aha. Tak to vám nemôžeme pomôcť.“
„Prečo?“
„Lebo ste podnikali.“
„Ale ja chcem podnikať.“
„Práve preto.“
A potom sa čudujeme, že ľudia neveria inštitúciám. Človek príde po pomoc, ktorú mu štát sám propaguje, a odíde s pocitom, že najväčšou chybou jeho života bolo, že sa niekedy pokúsil niečo robiť.
Trest za skúsenosť

Celé je to postavené na hlavu.
Skúsenosť s podnikaním by mala byť plus. Nie automatická červená karta. Ak niekto podnikal, môže mať lepšie predpoklady použiť príspevok rozumne. Vie, kde predtým urobil chyby. Vie, čo potrebuje. Vie, že podnikanie nie je motivačný citát na Instagrame.
Ale štát mu povie: nie, nie, milý bývalý živnostník. Ty si mal svoju šancu. Teraz si tri roky oddýchni v systéme a potom sa možno porozprávame.

To už nie je podpora zamestnateľnosti. To je podpora pasivity.

Ak má projekt pomáhať, nemá zhoršovať podmienky
Najväčší problém nie je v tom, že projekt má pravidlá. Pravidlá mať musí.
Problém je v tom, že projekt financovaný z európskych peňazí, ktorý má zlepšovať prístup k práci a podnikaniu, v praxi zavádza tvrdšiu bariéru než bežný nástroj. To je ako keby vám lekár povedal: máme pre vás modernejšiu liečbu, ale najprv musíte byť tri roky zdravý.
Ak je človek dnes uchádzačom o zamestnanie, spĺňa podmienky evidencie, nemá dlhy,má podnikateľský plán a chce si vytvoriť pracovné miesto, potom by sa mal posudzovať podľa reality dneška. Nie automaticky trestať za to, že v minulosti podnikal.

Slovenský záver: pomáhame, ale opatrne, aby sme náhodou nepomohli

Toto je presne ten typ opatrenia, ktoré na papieri vyzerá odborne, v tabuľke vyzerá čisto, v kontrole možno prejde, ale v reálnom živote je absurdné.
Pretože ak človek nikdy nepodnikal, štát mu povie: poď, podporíme ťa v podnikaní.
Ak človek podnikal a má skúsenosť, štát mu povie: počkaj tri roky, lebo ty už vieš priveľa.
A potom sa budeme na konferenciách tváriť, že podporujeme podnikavosť, inovácie, pracovné miesta a aktívnych ľudí.
Nie. Takto podporujeme hlavne jednu vec: schopnosť občana prežiť slovenskú administratívu bez straty zdravého rozumu.
A to by si, mimochodom, zaslúžilo samostatný národný projekt.

Zahraničný investor: červený koberec. Domáci živnostník: trojročná čakáreň
A teraz si to porovnajme s tým, ako štát vie byť neuveriteľne tvorivý, pružný a štedrý, keď príde zahraničný investor.
Tam sa zrazu dá všetko.
Investičná pomoc.
Daňové úľavy.
Príspevky na pracovné miesta.
Dotácie na technológie.
Úľavy na odvodoch alebo infraštruktúre.
Priemyselný park, cesta, voda, elektrina, prípojka, úsmev na tlačovke a ešte aj nožnice na slávnostnú pásku.
A hlavne: nikto sa investora nepýta, či náhodou pred tromi rokmi nepodnikal.
Lebo keď príde veľká firma, štát rozpráva o strategickom význame, podpore zamestnanosti a ekonomickom rozvoji. Keď príde živnostník, ktorý chce sám sebe vytvoriť jedno pracovné miesto, zrazu sa skúma, či nebol posledné tri roky príliš aktívny.
Keby malé firmy a živnostníci dostávali aspoň zlomok takej pozornosti a stimulov, aké štát vie pripraviť pre veľkých investorov, možno by sme nemuseli toľko zachraňovať regióny veľkými tlačovkami. Možno by stačilo prestať hádzať polená pod nohy tým, ktorí chcú pracovať sami na seba.
Najkrajšie na tom je, že úrad tým vlastne šetrí vlastné prostriedky. Nie tým, že by efektívne podporoval ľudí, ale tým, že ich presunie do režimu, v ktorom nesplnia podmienky.
Máme tu súbežne platný štandardný nástroj podľa § 49 a projektový nástroj podľa § 54. Podľa jedného by človek mohol podmienky splniť. Lenže úrad ho nasmeruje do druhého. A tam mu povie:
Áno, rozumieme, že podľa jedného nástroja by ste možno spĺňali podmienky. Preto vás presunieme do toho druhého, kde ich spĺňať nebudete.

To je administratívna elegancia hodná samostatnej prípadovej štúdie a Hlavy 22.

Nie je to pomoc. Je to legislatívny ping-pong s občanom. Štát má dve možnosti, ako pomôcť, a vyberie tú, ktorá nepomôže. Potom si môže spokojne odškrtnúť, že nástroj existuje, projekt beží, peniaze sú nastavené, výzva je zverejnená a občan si za to môže sám, lebo nespĺňa podmienky, do ktorých ho úrad sám poslal.
To je slovenská verzia podpory podnikania:
Veľkému investorovi postavíme cestu.
Malému živnostníkovi postavíme prekážku.

Trošku viac sa začnem asi venovať tým národným projektom a kam idú financie, takú neschopnosť a doslova tupé projekty a podmienky bez rozmyslu som dosť dlho nezažil. Plán rozvoja je skôr plán spomalenia.
Slovenská pomoc malým živnostníkom: rovno do hrobu, ale s pečiatkou
A potom sa čudujeme, že v Poľsku rastú malé prevádzky, dielne, remeslá, rodinné firmy a u nás človek rozmýšľa, či si má kúpiť nový stroj, alebo radšej sviečku na vlastný podnikateľský pohreb.
Náš štát totiž malým živnostníkom pomáha veľmi špecificky. Tak nejako nežne. Byrokraticky. Pomaly. A najlepšie tak, aby sa podnikateľ počas pomoci stihol ekonomicky zadusiť.
Možno by pritom ani nebolo treba rozdávať malé príspevky, ktoré sa štátu v odvodoch, daniach, DPH a spotrebe vrátia späť behom pár rokov. Možno by úplne stačilo spraviť normálny systém podpory na stroje, zariadenia a technológie pre malé firmy a živnostníkov.
Lenže normálny systém by vyzeral asi príliš jednoducho.
Predstavme si niečo také šialené, až európske:
75 % zdroje EÚ,
5 % štát,
maximálne 20 % vlastné financovanie.

To by bola katastrofa. Ľudia by si začali kupovať stroje. Dielne by sa modernizovali. Remeselníci by pracovali efektívnejšie. Malé firmy by možno aj prežili viac ako jedno volebné obdobie. A čo potom? Ešte by začali zamestnávať ľudí. Hrôza.
Preto je asi bezpečnejšie nastaviť systém tak, aby malý podnikateľ musel najprv dokázať, že pomoc vlastne nepotrebuje. Ideálne nech má polovicu peňazí vlastných, tri potvrdenia, päť príloh, sedem výpisov, jeden podnikateľský plán, nulové dlhy, čistú karmu, nepodnikateľskú minulosť a schopnosť čakať tak dlho, až mu medzitým zdražie aj kladivo.
Lebo ak má malá firma spolufinancovať projekt 50 na 50, tak to v praxi často znamená:
Pomôžeme vám kúpiť stroj, ak si polovicu stroja kúpite sami.
A keď už máte na polovicu, možno vlastne pomoc nepotrebujete.
A keď nemáte, tak nespĺňate podmienky.
Geniálne.
Takto naše malé podniky nemajú šancu. Nie preto, že by Slováci nevedeli robiť. Nie preto, že by neboli remeselníci, technici, tvoriví ľudia, drobní výrobcovia, opravári, stolári, keramikári, grafici či služby. Ale preto, že systém sa k nim správa ako k podozrivým osobám, ktoré treba najprv preveriť, potom odradiť a nakoniec im vysvetliť, že podpora existuje, len nie pre nich.
A potom sa štát tvári, že rieši regionálny rozvoj.
Rieši.
Len tak opatrne, aby sa regióny náhodou nerozvinuli.
Keby sme malým firmám dali dostupnú podporu na technológie a zariadenia, s rozumným spolufinancovaním, možno by sa tie peniaze vracali späť prirodzene: cez dane, odvody, objednávky, miestne služby, zamestnanosť a spotrebu. Lenže to je asi príliš jednoduché. My radšej vytvoríme systém, kde sa pomoc najprv stratí v metodike, potom v podmienkach a nakoniec v odpovedi úradu:
Žiaľ, nespĺňate podmienky.

Langoš bez mäkčeňa: štátna bezpečnosť ohrozená
A aby sme nezostali len pri úrade práce, treba spomenúť aj ďalší nádherný dôkaz toho, ako slovenský štát pomáha malým podnikateľom. Predajca langošov v Kvetoslavove dostal od Finančnej správy pokutu 1 500 eur za chýbajúcu diakritiku na pokladničnom bloku. Podľa medializovaných informácií tvrdil, že išlo o chybu dodávateľa registračnej pokladnice, ktorú odstránili ešte počas kontroly, no Finančná správa pokutu považovala za oprávnenú.

Takže konečne vieme, kde leží hlavný problém slovenského podnikateľského prostredia.
Nie v odvodoch.
Nie v byrokracii.
Nie v cenách energií.
Nie v tom, že malé prevádzky melú z posledného.
Nie.
Problém je, že na bločku chýba mäkčeň.

Langoš bez diakritiky je zjavne bezpečnostná hrozba. Malá rodinná prevádzka môže predať stovky poctivých langošov, platiť dane, odvody, nájom, energie, zamestnávať ľudí alebo živiť rodinu, ale ak pokladnica vytlačí text bez mäkčeňa, štát vytiahne obušok v podobe pokuty.
A vraj na zaplatenie takej pokuty treba predať približne 500 langošov. To je krásne. Človek si otvorí malú prevádzku, vstáva, miesi cesto, stojí pri oleji, obsluhuje zákazníkov — a potom zistí, že celé dni vlastne nepracoval na rozvoj firmy, ale na úhradu štátnej pokuty za pravopis.
Toto už nie je kontrola. Toto je literárna kritika s právomocou exekútora.
A áno, presne pri takýchto prípadoch človek chápe, prečo malé podnikanie na Slovensku často nevyzerá ako cesta k slobode, ale ako survival hra. Len namiesto drakov máte úrady. Namiesto levelov máte paragrafy. A namiesto odmeny dostanete výzvu na úhradu.
Keby som mal byť úplne úprimný: dať malej prevádzke 1 500 eur za technickú chybu v diakritike, navyše podľa podnikateľa odstránenú do pár minút, je ukážkový príklad úradníckeho odtrhnutia od reality. Takýto kontrolór by nemal dostať pochvalu za výkon. Mal by dostať školenie zo zdravého rozumu. A keby zdravý rozum bol podmienkou výkonu funkcie, možno aj výstupný pohovor.
Lebo štát, ktorý nevie rozlíšiť medzi daňovým podvodom a chýbajúcim mäkčeňom na bločku, nemá problém s podnikateľmi. Má problém s vlastným nastavením.
A potom sa čudujeme, že malí živnostníci nechcú rásť, investovať, zamestnávať a púšťať sa do niečoho nového.
Veď načo?
Keď veľký investor príde, štát mu rozprestrie červený koberec.
Keď malý podnikateľ predá langoš, štát mu skontroluje mäkčeň.
To je celé Slovensko v jednej účtenke.