Ing. Gabriel Huraj

Titulok je zavádzajúci. Nie však preto, aká je Litva. Skôr preto, aký postoj týmto krajinám zaujímame my. Pripomína mi to strach našich západných susedov (Francúzsko, VB atď.) z návštevy Slovenska ako krajiny, kde nie je nič a „žerieme seno“.

Je to trošku pritiahnuté za uši. Pre mňa je Litva jedno z pokojných miest v Európe, kde ešte ľudia vedia, čo je hrdosť na svoju krajinu a kultúru. Ja a moja skupina sme navštívili Litvu prostredníctvom projektu Grundtvig a projektu Ceramic art – living history.

Zúčastnili sme sa malých tvorivých dielní. Bola nám vysvetlená technológia čiernej zadymovanej keramiky. Mňa ako profesionála skôr zaujímali tradičné veci. Aká je podpora tradičnej výroby zo strany štátu či mesta. Dielňu majú prenajatú od mesta za cenu spotreby energií plus minimálny nájom. Litovčania si dokážu chrániť a podporovať svoju výrobu a kultúru. Je pre nich akosi prirodzené, že sú na svoju hrdí.
Moderné mestá sa striedajú s vidiekom. Tých väčších miest nie je až tak veľa a našinec sa tam cíti ako doma. Okrem toho, že tam mám už kamarátov, s ktorými si vyjdeme na Švituris a pokecáme ako ide život, je sa aj na čo pozerať.

Ja som bol v Litve zatiaľ len niekoľkokrát. Akosi mi ostala v mojom top liste krajín. Milí ľudia. Krajina festivalov a dobrej kuchyne za prijateľné ceny. Krajina jantáru a spevu. Mali sme možnosť spoznať naozaj príjemných ľudí, ktorí sa snažia tak ako my, prežiť, ale akosi s väčším pokojom a rozvahou. Až tak sa neponáhľajú.
Trochu na tému podnikania. Živnostníci, najmä malí, nemusia mať všadeprítomné registračky. Je tam akýsi voľnejší život. No nemali sme nikde ani problém platiť kartami.
Čo určite odporúčam z litovskej kuchyne je napríklad hubová polievka v chlebe. To, že majú kvalitnú čokoládu a naozaj kvalitné grilované špeciality, netreba ani hovoriť. Len to netreba miešať dokopy. Aj pri slovenských príjmoch si môžete dovoliť reštauráciu. Personál je milý a vždy usmiaty. Sem tam sme trošku dlhšie čakali, ale to bolo len raz a vynahradili sme si to humorom.

Teraz niečo o tom, čo sme stihli vidieť. Hlavné mesto Vilnius – začnite námestím a návštevou katedrály. Na vyhliadku sa vyberte hore na hrad a jeho strážnu vežu. Môžete navštíviť múzeum jantáru či múzeum hneď vedľa katedrály. Jedna vec čo je pre nášho turistu nezvyčajná, sú tzv. ToiToie , zadarmo na miestach, kde nie sú možné iné zariadenia podobného významu.

Nezabudnite navštíviť ani vodný hrad v Trakaii. Určite sa vám zapáči a ak tam pôjdete v sobotu, nestihnete zrátať počet neviest a svadobných sprievodov.

Určite veriaci by nemali vynechať Horu krížov. Fantastické pútnické miesto s nespočetným množstvom krížov. Prechádzka po tomto lese krížov nechá v človeku zmiešané pocity. Rozmýšľa o tom, aké želania a prosby mali ľudia, ktorý svoj kríž či krížik priniesli na túto horu. Rozmýšľa aj o svojich prosbách v tomto lese krížov. Hora je mierne nadnesené slovo. Taký menší kopček. Litva je jedna placka a veľmi by ste sa tu s kopcami nestretli. Možno tak v okolí Kaunasu.

Po hore krížov sme dorazili do Klaipedy. Návšteva Kurskej kosy a Hory Bosoriek. Tu sme sa vyšantili ako deti a mali možnosť vidieť, ako jednoduchá a finančne nenáročná myšlienka môže priniesť osoh pre región. Osoby ženského pohlavia sa však aj báli, že ich tam necháme. Možno by sa tam aj stratili. Síce boli tam aj čerti, no čo už.

Tak sme sa vybrali ešte na jednu atrakciu a to na piesočnaté duny Kurskej kosy – európskej Sahary. Piesok sme mali úplne všade. Správny Slovák nikdy neodmietne kúpanie sa v mori, aj keď v tom Baltickom nebolo akurát najteplejšie.

Tu mi napadla ešte myšlienka multikultúrnosti, ktorá sa tak propaguje. Osobne si myslím, že tento pojem sa veľmi zle aplikuje. Mňa obohatí vždy iná kultúra v danej krajine a správam sa podľa pravidiel, ktoré platia v danej krajine. Napríklad zákaz predaja alkoholu v obchodoch, kvôli tomu, aby podporili reštaurácie a bary. Poznámka pre našinca, aby si to stihol kúpiť do 21:59. Nejde však o to. Ak chcem niekam ísť, chcem poznať ich odlišnosti a ich životný štýl. Zo skúsenosti, ak porovnám napríklad Bulharsko a Litvu, tak Bulharsko čaro tradície stratilo. Multikultúrny a globálny tresk zasiahol Bulharov v plnej sile. Akceptujme iné národy a učme sa o nich, koľko to dá, ale nestraťme seba. Po 20 rokoch som navštívil Bulharsko a bol som sklamaný. Proste Sodoma Gomora na Slnečnom pobreží. Tam kde boli vinárničky a reštaurácie, stoja teraz hotelové rezorty. Zisk a nenažranosť korporácií naozaj nemá hraníc. Na pláži ani centimeter miesta.

Nech to Litovcom vydrží čo najdlhšie. My musíme o svoju kultúru a tradície znovu zabojovať.