Ing. Gabriel Huraj

Pohlavári Slovenska majú takú kopu rečí a ľudí trápia maličkosti, ktoré by parlament dokázal riešiť okamžite, ale nechce. Upadajúca morálka, etika, ale aj spoločenská etika letia už voľným pádom. Politici nechcú meniť súčasné zákony, pretože im vyhovujú. Či opozícia, či koalícia, je to úplne jedno.
Uvediem zopár príkladov. Jeden z dávnejších ukážkových príkladov je napríklad prípad „Harman“. V tomto prípade bolo dokonané a ukázal sa úpadok našej spoločnosti. Človeku praskli nervy a nevydržal to. Podobne mohol dopadnúť aj Oskar Dobrovodský, zatiaľ sa drží. No jedno je pravda, ak by bol Kollár taký hrdina, tak mu kúpia a postavia dom. Za tie hlasy, ktoré nahnal strane Sme rodina by si to aj zaslúžil. No a starý dom by mohli darovať kotlebovcom.
Áno, susedské vzťahy sú na totálnom úpadku – Banket o tom naspieval super hit: Po schodoch!
Hlučná hudba od susedov, vŕtačka, kosačka, píla… Človeku ani tak nevadí primeraný a nevyhnutný hukot strojov, napríklad pri kosení trávnika, ale skôr nútene sa zúčastňovať ako poslucháč susedovho koncertu. Určite máte s tým svoje skúsenosti. Nevravím už vôbec o ľuďoch – „slúchadlových“. Rinie sa to z toho minirepráčika do jeho mozgu div mu mozog nevybuchne a vy to musíte strpieť či vo vlaku, alebo autobuse. Hlučné hovory našej menšiny v dopravných prostriedkoch sú ukážkou tolerancie väčšiny. Nejaký sused si pustí svoj „Krjačok ľalijovij“ a vy ste nútení si vypočuť hit, ktorý počúvať nechcete. Susedovo lístie vo vašom pozemku a záhrade a ešte lepšie ak náhodou má chliev a močovka steká priamo k vám. Ak chcete zachovať aký taký pokoj, radšej to strpíte, alebo sa odsťahujete. Problém je, ak už nervy prasknú a nemáte inú možnosť.
Teraz k najväčšiemu problému Slovenska. Súdy. Sám mám s tým neblahé skúsenostiach a pritom mám tam úplne jasný prípad . CK Kartago nám predala zájazd na jedno miesto, ale poslala nás na druhé. Vraj sme hotel dostali, ale to, že to bolo dve hodiny od pôvodnej rekreačnej oblasti, to ich akosi netrápilo. Celý súd sa točí okolo toho, že oni nám hotel dali. No pozabudli povedať, že v úplne inej oblasti. Totiž to sme chceli hotel v strednej Kréte pri meste Rethymno a vyfasovali sme v hlučnej oblasti východnej Kréty v takej malej Sodomo-Gomore, Malii. Čiže praktický príklad – chceli ste ísť na výlet do Prahy a šupnú vás do Ostravy. Nuž čo, podľa CK Kartago je to v poriadku. Bez varovania, bez náhrady a bez úcty voči zákazníkovi. Veľmi dobre si rozmyslite, ktorú cestovku oslovíte! Práva nemáte u nás žiadne. Dokonca aj EÚ má vo svojich predpisoch odškodnenie v takýchto prípadoch, len na Slovensku to trvá zopár rokov. No a znova. Zákony nefungujú. Sú zlé a občan je klamaný a zavádzaný.
Pritom riešenie je jednoduché a môže byť aj bez súdov. V takomto prípade 100% náhrada. Ak vám zmenia hotel do piatich minút pešo od pôvodného a v lepšej kvalite, nestane sa nič. Ak vás presunú do iných priestorov, no na základe vášho súhlasu, vrátia vám 50% a je po súdnych sporoch. Na základe skúseností z ciest by som dokázal napísať taký zákon ako lusk! Toto som uviedol len v skratke, ale ak má ešte niekto takéto negatívne skúsenosti s CK Kartágo, bol by som rád, aby sa mi ozval. Bojujem na súde za všetky takéto prípady!
Podobne je to aj napríklad s ochrannými zónami. Majetok je váš. No nemôžete ho využívať, lebo cez váš pozemok ide vodovodné potrubie, poprípade tam máte elektrický stĺp. Žiadna náhrada, nič. Ešte aj daň mestu platíme rovnako, ako ten, kto má pozemok bez ochrannej zóny. Iste, padol rozsudok v prípade teplárenských potrubí a pravdepodobne by to platilo aj v tomto prípade. Prečo však to musí naháňať majiteľ a nie užívateľ, ktorý daný súkromný pozemok využíva?
Jedným zo súčasných problémov je aj napríklad záručná doba na kúpené veci a jej dĺžka nezohľadňujúca cenu veci. Prečo nie je záručná doba rozdelená podľa ceny výrobku? Tu uvediem jeden prípad topánok od Baťu. Bolo to pred zopár rokmi a odvtedy tam moja peňaženka neurobila žiadnu tržbu. Po troch týždňoch sa topánky rozpadli. Boli trikrát na reklamácii a potom mi povedali, nech si zaplatím vipotest. No nezaplatil som a takto som to odignoroval. Osobne si myslím, že veci do ceny cca 100 € by mali mať minimálnu záruku dva roky, 300 € automaticky tri, do 500 € päť a nad 500 € sedem rokov. Uľahčilo by to našim peňaženkám, ale aj životnému prostrediu a možno by výrobcovia dávali menej ku.vítok do výrobkov a snažili by sa aj o opravy a nielen vyhadzovať ich na kopu odpadkov.
Nové zákony a ich úpravy musia ísť ruka v ruke s vývojom a etickými princípmi doby. Tu je problém nielen Slovenska, ale celej EÚ. Zákony nepostihujú úskoky špekulantov dostatočne rýchlo a preto sú tu aj súdy zavalené a nevymožiteľnosť práva je na bode mrazu.
Uviedol som len zopár príkladov a riešenie by sa našlo temer na všetko, ale nechce sa, pretože bohatí z toho profitujú práve na úkor chudobnejších, ktorým dovolia sa medzi sebou súdiť a platiť im za svoju naivitu.