Ing. Gabriel Huraj

Pre mnohých občanov je názov či pomenovanie tretí sektor doslova záhadou. Kto sú tieto tajuplné organizácie, ktoré mnoho krát vystupujú za celý tretí sektor?
V treťom sektore pracujem, respektíve sa o dianie v komunite zaujímam od roku 2000. Obyčajného smrteľníka, ktorý si myslí, že sa s tretím sektorom nestretol, vyvediem z omylu. Je tu množstvo ľudí, ktorí pracujú v občianskych združeniach, nadáciách či iných typoch organizácií s rozličnými záujmami, náplňami a cieľmi. Patria sem aj poľovníci, rybári, umelecké zväzy….
Teda nielen ľudskoprávne organizácie, ktoré vystupujú v mene celého tretieho sektora. No a tu sa nám začala menšia vojna medzi tak sprofanovaným slovným spojením ako je občiansky aktivista. Kto sú vlastne občianski aktivisti? Môže ním byť hocikto s akýmkoľvek zameraním, pretože je občan a ak niečo vykonáva, tak je aktívny a teda aktivista. Pritiahnuté za uši? Vôbec nie. Zopár krát som písal, prečo niektoré organizácie tretieho sektora vlastne vystupujú za celý sektor, keď je to presne to isté ako v politike. Ľudia s rozličnými názormi, ideami, myšlienkami sa chcú spôsobom im blízkym prezentovať v demokratickej spoločnosti a na základe plurality názorov.
Vytvorilo sa tu zopár prúdov a ich názory na dianie v spoločnosti sú mnohokrát postavené do protikladov. Je otázne, prečo vzniká doslova mediálna vojna medzi rozličnými treťosektorovými organizáciami. Niektoré osobnosti nášho života sú viac či menej medializované a pretriasané a niektoré za svoje názory sú odsúdené k mediálnemu väzeniu. Niektorí dokonca aj právnemu boju s ľudskoprávnymi organizáciami, alebo právnym zriadením štátu, napr. Oskar Dobrovodský.
Blogy sa často stali poslednou možnosťou, ako vyjadriť svoj názor. Štátny aparát a skupiny oligarchov jednoducho nepustia. Ľudia sú neustále masírovaní mamonom myslenia ich vládcov za pomoci médií a aj časti tretieho sektora, ktorá dostáva dostatočný priestor mediálny i finančný.
História a jej vývoj však vždy šli po špirále. Jednoducho ľudia vždy zorganizovali revolúciu, ak pohár trpezlivosti pretiekol a nedalo sa ustupovať dozadu. Teraz však nastala vojna informačná. Nie je to už o matérii. Je to o ovládaní myslenia ľudí. Tam sme dospeli. Čím sprostejší a zahltený občan nepodstatnými informáciami, reklamami, reality šou, tým lepšie. Presne tam smeruje vývoj. Pamätám si na časy socialistické a na päťročné plány. Teraz máme sedem ročné plány, síce relatívnu slobodu vyjadrovania a cestovania, ale hneď vám k tomu pripoja aj myšlienkové pochody mocipánov, čo sa sme a čo nie. Vytvorili nám zlatú klietku. Nemôžeme ísť na východ – tam sú Rusi, Nemôžeme ísť do Afriky, tam sú neustále konflikty, ktoré spôsobili naši politici. Do Ázie to máme ďaleko a hlavne slovenskí montážnici až toľko nezarábajú a podobne aj do Ameriky.
Teraz sa však vrátim k tej vojne. Je naozaj ťažké a nielen na Slovensku, presadzovať iný názor, ako je schválený majiteľmi mienkotvorných médií a majiteľmi tzv. ľudskoprávnych organizácií. Tieto názory je najlepšie topiť hneď v zárodkoch. Zorganizovať kampane, kde sa opečiatkujú nálepkami – rasista, nácek, fašista, xenofób …. Takto to pokračuje. Ľudia dostávajú strach, aby niečo náhodou nepovedali, začo by ich mohla spoločnosť odsúdiť. Nepripomína vám to niečo? Mne diktatúru myslenia. Vytvoril sa tu myšlienkový prúd, ktorý podsúva obyvateľom problémy, ktoré vlastne ani neexistujú a ak by sa na nich neupozorňovalo, asi by si ich nikto nevšimol a to je ten problém. Zaťažujú nás problémami a informáciami, ktoré vôbec nepotrebujeme. Je to však cielené, pretože inak by sme sa im začali pozerať na prsty. Zoberte si len reklamu, pôžičky, pôžičky, pôžičky a čím viac tým lepšie, pretože prestávate byť slobodnými a chcete len nejako splatiť veci, ktoré pravdepodobne vôbec nepotrebujete. To sa volá aj trhový mechanizmus.
Tretí sektor málokedy bojuje priamo s oligarchami, často len poukáže na nejakú kauzu, ktorá sa premelie v pravidelných sínusoidách. Ledva si vydýchneme z jednej a skočíme do druhej. Čo to vlastne znamená? No asi to, že ani tie najzvučnejšie a najhumánnejšie organizácie nemajú východiská a len často poukazujú, v spolupráci s politikmi vypustený problém a následne si pohladkajú svoje ego, na občana sa vykašlú. Preto sa začala vojna proti ich oponentom z tohto istého občianskeho sektora a najlepší útok je ich onálepkovať, nedať priestor, mediálne ich zlikvidovať.
Nedá sa už vravieť o treťom sektore ako o celku. Už sa dá len vravieť o jednotlivých prúdoch.
Kto sú vlastne občianski aktivisti? To ste naozaj všetci, len niektorí z vás majú strach, niektorí nemajú chuť bojovať s veternými mlynmi a niektorí sú spokojní. Všetci však vytvárajú spoločnosť a jej smerovanie.
Orwell, Orwell, ešte aj to kontinentálne rozdelenie ti už takmer vyšlo. Začala sa vojna, ale ja na Veľkého brata nebudem čakať.